Svätí...

Slávnosť Všetkých svätých

Dnes máme slávnosť Všetkých svätých a mne napadla otázka, kto je to vlastne ten svätý. Verte alebo nie, ale normálne som pozrel do slovníka slovenského jazyka. Dozvedel som sa, že taký svätec je:

  • človek, ktorý bol vyhlásený za svätého, teda bol kanonizovaný;
  • bohabojný, zbožný, počestne žijúci človek.
  • A tiež som zistil, že svätosť je vlastnosť alebo stav svätého, svätca.
No áno. Ale nie len. Sú svätí, ktorí boli za života bohabojní, zbožní a počestní a po smrti boli kanonizovaní. 

No dnes máme slávnosť všetkých svätých. Teda aj tých, ktorí síce boli za života bohabojní, zbožní a počestní, ale zatiaľ nikomu nenapadlo, aby ich za svätých vyhlásil. To tejto skupiny môže spadať napríklad tvoja babka, strýko, sused...

Prví i druhí žili svätosť ako životný štýl, svätosť bola vlastnosťou ich života. A teraz, keď prežívajú večnosť v nebeskej blaženosti, je svätosť ich stav.

Napadol mi príklad. Cirkev je niekedy prirovnávaná k lodi, ktorá sa plaví po mori chaosu a jej posádka zachraňuje topiacich sa. Svätí vo význame stavu sú tí, ktorí zomreli zachránení. Svätí v zmysle vlastnosti sú ti, ktorí prijali záchranu už dávno a ochotne sa stali súčasťou posádky. Kanonizovaní svätí, to sú už zomrelí členovia posádky, ktorých dáva kapitán ostatným za vzor.

Ale do tej skupiny všetkých svätých patria dokonca aj ľudia, ktorí neviedli bohabojný, zbožný a počestný život. Žiadny súdny rodič by ich nedal za príklad svojim deťom a Cirkev nám ich život tiež za príklad nedáva. Pretože ich život nebol príkladný, svätosť nebola ich vlastnosťou. Ale stihli to takpovediac na poslednú chvíľu.
V poslednej chvíli, tesne pred tým ako zomreli vysilení životom a chaosom (hriechom), sa nechali zachrániť. Zomreli, ale neutopili sa. Neutopili sa v hriechu, zomreli na palube Cirkvi, možno dokonca v dôsledku vysilenia hriechom. Ich smrť ich nevrhla do pekla, ale preniesla ich do neba, do stavu svätosti.

Naším cieľom je samozrejme svätosť v zmysle životného štýlu (vlastnosť) i stavu večnosti. Nikto z nás by nechcel patriť do partie stroskotancov, ktorí sa zuby nechty držia nejakého trámu, zápasia s vlnami, široko ďaleko žiadna pevnina, len sem tam nejaký žralok. A keď sa priblíži loď, oni zakývajú záchranárom a pošlú ich preč s tým, že si počkajú na inú, že možno neskôr..., pretože ešte nechcú byť bohabojní, zbožní a počestní...

Na druhej strane je tu otázka, čo to znamená byť svätým, kedy sme svätí. Veď človek môže byť bohabojný, navonok zbožný a (nie len navonok) počestný a predsa sa môže topiť v hriechoch. bohabojnosť, zbožnosť, počestnosť a vôbec všetky čnosti..., sú skôr vonkajšími ukazovateľmi, príznakmi niečoho vnútorného.
Páči sa mi definícia podľa ktorej je svätý človek, ktorý sa stal najlepšou možnou verziou svojho ja. Poznáš to, máš nostalgickú chvíľku a premýšľaš, čo všetko si mohol v živote dosiahnuť, kým všetkým si mohol byť. Svätý v zmysle životného štýlu je človek, ktorý sa stal najlepšou možnou verziou seba. Možno nie najbohatšou, najpríťažlivejšou, ani najúspešnejšou, ale najlepšou. A to je proces, ku ktorému sme všetci pozvaní.  

https://pixabay.com/images/id-1459147