Povodeň

CR-34 NE B - Nedeľa Krista Kráľa

Slávime Nedeľu Krista Kráľa, možno si aj z plného hrdla zaspievame Ježišu Kráľu neba i zeme. Ale ako je to vlastne s tým jeho kraľovaním?

No najviac vo mne rezonuje Pilátova otázka: "Si židovský kráľ?" Ježiš mu vlastne nedal priamu odpoveď. Akoby tú otázku nepovažoval za podstatnú. Ježiš je kráľ. Hotovo, bodka. O tom nie je čo diskutovať.
Skutočne podstatná je síce nevyslovená, no medzi riadkami prítomná Ježišova otázka, ktorá znie: "Si môj poddaný?" Alebo presnejšie: "Si mi oddaný?" Či "Veríš mi?"

Lenže čo to znamená veriť? Čo znamená byť oddaný?

Prišla povodeň, mesto zasiahla obrovská prívalová vlna. Našťastie v tej krajine mali skvelý záchranný systém a tak sa všetkých podarilo včas evakuovať. Teda všetkých až na farára. 
Mesto už bolo skoro prázdne, voda po členky. Pri fare zastaví posledné hasičské auto. "Nasadnite, prišli sme vás zachrániť," hovoria hasiči. 
Kňaz len povie: "Mňa zachráni Boh!" A bezradní záchranári odídu.
Voda je už po pás a ku fare prirazí záchranný čln. "Nasadnite, prišli sme vás zachrániť," hovoria záchranári. 
Kňaz zase len povie: "Mňa zachráni Boh!" Tak aj čln odíde.
Keď už sedí na streche a drží sa komína, objaví sa helikoptéra. "Nasadnite si! Prišli sme vás zachrániť."
Ale on len krúti hlavou: "Mňa zachráni Boh!"
Utopil sa. A ešte z neho tiekla voda, keď sa nahnevaný postaví pred Ježiša: "Bože, prečo si ma nezachránil? Ja som Ti tak veril!"
A Kristus zo svojho trónu na to: "A ty tu čo robíš? Veď som ti poslal hasičské auto, čln a dokonca aj helikoptéru!"*

Viera v zmysle oddanosti sa prejavuje konkrétnymi skutkami. Pokora a poslušnosť sú medzi nimi na popredných miestach.
Už sme v Cirkvi skúsili pôst za odvrátenie pandémie a bola to výborná iniciatíva a prejav našej viery. Podobne ako prelet nad Slovenskom s relikviou Kristovej krvi. Iniciatívy priniesli svoje ovocie. Ale covid je tu stále a je to horšie. Čo nás tým chce Kristus naučiť?

Možno ešte potrebujeme vyskúšať pokoru a poslušnosť, ohľaduplnosť, zodpovednosť, starostlivosť o tých, ktorí sa ocitli na okraji. Pre mnohých spomedzi nás je to samozrejmosť. No všetci máme ešte čo zlepšovať.

Viera, ktorá sa zuby nechty drží komína, ignorujúc že tým potopí druhých aj seba, v skutočnosti nie je vierou ani oddanosťou. Nie každý boj v mene viery je skutočným bojom vo viere a za vieru.

Situácia na Slovensku sa rapídne zhoršuje a viera nás kresťanov, viera v zmysle oddanosti a poslušnosti Kristovi, bude opäť preverená. Čakajú nás ďalšie sprísnenia opatrení. Čo urobíme?

Bude vzdorovať, bojovať, štrajkovať a podvádzať? Keby sme boli prenasledovaní, možno. Ale to teraz nie sme. Princípom pre tento čas je Ježišovo slovo z dnešného evanjelia: "Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili..." Teraz nie je čas na vzdor.

Ale nie je čas ani na pasivitu. Je čas dať príklad zodpovednej starostlivosti o druhých i o seba. Hrdíme sa, že sme prolife a ak sme, je to dobre. Ale v tomto momente zlyhávame v ochrane života narodených.

Je čas na pokoru. Ak si nezaočkovaný, ak od pondelka nemôžeš byť na svätej omši, prijmi to s pokorou ako svoje pokánie. A s vierou v Boha Otca a Matku Cirkev, rodičov, ktorí ťa nenechajú duchovne hladovať. Len budú tvoj hlad sýtiť inak, tak ako sa to dá.
Ak si zaočkovaný, prijmi možnosť byť na svätej omši s pokorou ako dar, ktorý si si nezaslúžil a ktorý je zároveň záväzkom. Ak sa dá, príď častejšie a prinášaj obetu aj za tých, ktorí prísť nemôžu.
Ak si prekonal covid, prijmi možnosť sláviť svätú omšu ako dar a to, že si v poriadku prijmi s pokorou ako milosť, ktorej sa tisícom obyvateľov tejto krajiny nedostalo.

Tie opatrenia sú strašné a môže sa zdať, že sú na hranici únosnosti. Dobre, pochopíme, že ich nezvládajú tí, ktorí sú z tohto sveta. Ale ty predsa patríš ku Kristovi a jeho kráľovstvu, ktoré "nie je z tohto sveta". A on je predsa Kráľ, ktorý ťa neopustí. Neodmietaj pomoc ktorú ti posiela len preto, že nie je celkom podľa tvojich predstáv a očakávaní.

František. Evangelii gaudium, 53-54.