Daj nám Pane veľký žiaľ a neprestajnú bolesť

CR-31 PI

Pavol v dnešnom prvom čítaní priznáva: "Mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť." Ide o konkrétnych ľudí, o príbuzných, priateľov. Ale aj o rodákov a celý národ. Na iných miestach v Písme sa občas posťažuje na Židov, ktorí proti nemu kujú pikle, komplikujú mu prácu a ohrozujú život. A niekedy o nich hovorí aj v celku nevyberane. Ale toto je niečo iné, on tu hovorí o veľkom žiali a neprestajnej bolesti.

Pavol žiali nad o svojim národom. Bolí predstava, že ľudia, ktorí ho vychovali, ktorí ho sprevádzali na životnej ceste, ľudia, ktorí mu odovzdali vieru svojich otcov..., by nemali byť spasení. "Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus," pripomína. A predsa nedokázali prijať Ježiša, čakaného Mesiáša, Krista.

V tomto nazeraní, teda pod zorným uhlom túžby aby aj Izraelský národ prijal Ježiša, môžeme novým spôsobom vnímať aj dnešný žalm. "Chváľ, Jeruzalem, Pána, oslavuj, Sion, svojho Boha. Lebo upevnil závory tvojich brán a požehnal tvojich synov v tebe." Keď neznámy Žid pred stáročiami skladal verše tejto piesne, chcel možno povzbudiť ľud k oslave Boha za všetko, čo urobil prostredníctvom kráľov Dávida či Šalamúna. Dnes, 29. októbra 2021, sa týmito slovami modlí Cirkvi na celom svete za našich starších bratov a sestry vo viere. S túžbou, aby v Ježišovi spoznali toho, kto upevnil závory brán Jeruzalema a požehnal synov a dcéry Izraelského národa.

A v tomto duchu môžeme čítať aj dnešné evanjelium, vnímať Ježiša, ktorý uzdraví jedného z Izraelitov. Zjavne mu na tom chorom záleží viac, než ostatným v dome.

Lenže tie slová o Pavlovom žiali môžeme aktualizovať ešte inak. Totiž dnes by sme mohli povedať niečo podobné o našich bratoch a sestrách, ktorí sú pokrstení, pobirmovaní, patria k nám, ale dnes s nami vieru nezdieľajú. Niekto by si mohol povzdychnúť nad svojimi deťmi, susedmi, priateľmi z detstva: Mám kvôli nim v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť. Oni sú kresťania, majú adoptívne synovstvo, novú zmluvu, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia Cyril a Metod, Andrej Svorad a Benedikt, Košickí mučeníci, sestra Zdenka. Aj oni sú súčasťou tela Kristovho... 

Keď som dnes ráno nad tým premýšľal, v srdci sa mi vyrojilo niekoľko otázok. Niektoré aj zaboleli. Napríklad:

Páči sa mi to prirovnanie. Nikdy som nikoho nezachraňoval zo studne, ale predpokladám, že vytiahnuť syna či dcéru by malo byť ľahšie, než vyteperiť von vola. Človek je ľahší. Je pravdepodobné, že bude spolupracovať, čo sa od zvieraťa veľmi očakávať nedá. Ale to, čo dodáva záchrancovi najväčšiu silu je vedomie, že zachraňuje svojho syna, dcéru, otca, manželku... Toto potrebujeme v sebe oživovať: vedomie, že sme svoji.

Vlož nám Pane do sŕdc veľký žiaľ a neprestajnú bolesť, nech nás pobádajú vliezť do každej diery, v ktorej uviazlo niektoré z tvojich detí. Daj nám silu spoločne ich vytŕhať z temnoty. Hoc aj v piatok, sobotu alebo v nedeľu. Proste hneď. Amen.