CR-23 NE B
Ježiš nechce robiť šou, uzdravenie hluchonemého je niečo privátne, preto ho berie stranou od zástupu. Vďaka Markovi vieme aké gestá a slovo použil, no zástup tu nevie. Nepotrebuje to vedieť. Musíme si uvedomiť, že sú to pohania a Ježiša by si mohli ľahko pomýliť s nejakým zaklínačom či čarodejníkom. Veď aj nám to, že mu vložil "prsty do uší, poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka", pripadá podivne a tajomne. Myslím, že to Ježiš nerobí preto, že by boli také gestá k zázraku potrebné. Robí to preto, aby hluchonemý pochopil, že sa s ním niečo deje. On je predsa hluchonemý, nevie, kto je ten Ježiš, ani prečo ho k nemu priviedli...
Vložil mu prsty do uší. Páči sa mi, ako to skomentoval svätý Gregor Veľký: Duch Svätý je nazývaný Božím prstom. Preto vložiť prsty do uší znamená otvoriť myseľ hluchonemého prostredníctvom darov Ducha Svätého na poslušnosť viery.
Poslinil si ich a dotkol sa mu jazyka. Bŕŕŕ. Ale antický človek to vnímal inak, pretože pripisoval slinám uzdravujúcu moc. Ježiš tu jednoducho robí gesto, ktoré je síce zbytočné, ale hluchonemý mu rozumie a vďaka nemu pochopí, čo sa deje. Pochopí, že Ježiš ho uzdravuje.
Povedal mu: Effeta. Nevieme celkom čo sa to má vlastne otvoriť. Gramaticky to vyzerá tak, že otvor sa je adresované sluchu, nie ušiam alebo ústam. Alebo človeku. Uzdravujúcou rukou sa dotkol jeho uší, uzdravujúcimi slinami jeho jazyka. A potom ho vyzval, aby sa otvoril tomu, čo mu Boh ponúka, daru viery, Duchu Svätému...
V tej chvíli sa mu otvorili uši a rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával. Podarilo sa: muž počuje (dotkol sa mu uší), rozpráva (dotkol sa jeho jazyka) a rozpráva správne (muž sa otvoril Duchu Svätému). To posledné je vlastne najväčší zázrak z tých troch, rozpráva správne, hoci sa to neučil.
Aby som bol presný, ten muž bol zrejme od narodenia hluchý, trochu rozprával, ale jeho reč bola nezrozumiteľná, ťažkopádna, ako to u nepočujúcich býva. Tak to aspoň naznačuje grécky text. Ale aj tak, za normálnych okolností by po uzdravení sluchu potreboval celé roky pravidelne navštevovať logopéda, a ani tak by mu nikto nedovolil robiť moderátora v rádiu. Je to zázrak: on rozprával správne.
A potom sú v tom príbehu ešte tí ostatní. Hoci majú uši, jazyk, aj výslovnosť v poriadku, nepočúvajú a nerozprávajú správne: "Prikázal im, aby o tom nikomu nehovorili. Ale čím dôraznejšie im prikazoval, tým väčšmi to rozhlasovali."
Myslím, že tento príbeh je pozvaním skontrolovať svoje uši a ústa, či presnejšie sluch a slová, ktoré z nás vychádzajú.
- Pretože i keď máme schopnosť počuť, to ešte neznamená, že počúvame. Je tu aj možnosť, že svoju pozornosť zameriavame na veci, pred ktorými by bolo rozumnejšie uši si zapchať. A naopak, možno si zapchávame uši pred tým, čo by sme mali rozhodne počuť... Skontroluj dnes svoj sluch.
- Je dobré, že vieme rozprávať. Problémom je, že niekedy s tým nevieme prestať. Alebo naopak mlčíme vtedy, keď sa treba ozvať. Či hovoríme veci, ktoré nemali byť radšej nikdy povedané. Skontroluj svoj jazyk.
