Eliáš pod borievkou

CR-19 NE B

Eliáš má na svoju depku vcelku pochopiteľné dôvody. Je posledným z Jahweho prorokov. Kráľ Achab vedie svoju krajinu do priepasti, jeho intrigánska žena Jezábel systematicky prenasleduje Božích prorokov a tvrdo presadzuje kult Bála. Ľud sa odvracia od Jahweho i od slušného, čestného, normálneho života. Veď načo byť čestný? Keď všetci vedia, ako to funguje (podobnosť s niečím, čo poznáme, je čisto náhodná). Keď kráľ zatúžil po vinici svojho služobníka Nabota a ten mu ju nechcel predať, lebo to bolo dedičstvo jeho rodu, Jezábel ho dala v kráľovom mene zabiť. Verejne, formálne v súlade so zákonom. A kráľ dostal zadarmo to, za čo mu ten chudák nemohol predať. Vtedy vystúpi Eliáš s proroctvom: príde sucho a bude trvať dovtedy, kým nepoviem dosť. A utečie, emigruje do pohanskej Sarepty. A hoci ho Jezábel hľadá, po Eliášovi akoby sa zľahla zem. V krajine celé roky neprší, zúri hladomor. V treťom roku sa Eliáš zrazu objaví a zvolá národ na vrch Karmel. Príde aj štyristopäťdesiat Bálových prorokov a pred očami ľudu Eliáš i oni podstúpia skúšku. Pripravia na dva oltáre, dve obety, ale nikto nesmie podpáliť drevo po obetovaným mäsom. Bálovi služobníci sa pol dňa modlia, ale nič sa nestane. Potom Eliáš požiada, aby jeho obetu poriadne poliali vodou, povie krátku modlitbu a oheň z neba strávi obetu, oltár aj vodu v jarku okolo. S Bálovými prorokmi je koniec a na Eliášovo slovo príde dážď. Ale žiadna veľká konverzia národa alebo kráľa sa nekoná. Len ďalšie prenasledovanie. A tak Eliáš utečie do Beršeby na Júdskych hraniciach, tam nechá svojho sluhu a všetko čo má a bez prostriedkov, jedla a vody celý deň kráča smerom do stredu púšte. Potom vyčerpaný padne pod krík a žiada si smrť. Už nevládze.

Podobne ako otec, ktorého rodina sa tlačí v maličkom byte, on robí, čo môže, no viac nezarobí. Napríklad preto, že je čestný. Alebo mama, ktorá žije s tým, že je na všetko úplne sama. Nie že by to nezvládala, je to silná žena. No tak zúfalo potrebuje pochopenie a podporu. Alebo ako niekto, kto sa borí s osamelosťou. Nie je sám, pretože je sebec, ale preto, že nikdy nemal čas na seba, len na druhých. A teraz akoby už bolo neskoro. A druhí si zvykli. Ako deti, ktoré trpia hriechmi svojich rodičov. Podobne ako... Každý si môže doplniť to, čomu najlepšie rozumie.

My však poďme ďalej, lebo tu príbeh nekončí a nesmie končiť. Ten Eliášov, ani ten tvoj alebo niekoho, koho poznáš. Tu totiž do príbehu znova vstupuje Boh.


Eliáš vidí problém v tom, že nie je dosť dobrý. Hovorí: "Nie som lepší ako moji otcovia," hovorí. Ale Boh nerieši, či je alebo nie je lepší. Posiela anjela s chlebom, vodou a výzvou: "Vstaň a jedz!"  
V kontexte dnešného evanjelia je pre nás ten chlieb symbolom, či presnejšie predobrazom Eucharistie. Sväté prijímanie nie je (len) pre tých, čo sú lepší ako ich otcovia. Je pre tých, čo sa lepšími chcú stať. A pre tých, čo sa nechcú stať horšími ako sú. Ak sa boríš s čímkoľvek, choď na sväté prijímanie. A spoveď samozrejme. Sviatosti sú liek. Je nezmysel vyhlásiť, že k zubárovi pôjdeš až vtedy, keď ťa prestanú bolieť zuby. Vyznaj pri spovedi hriech, s ktorým si nevieš rady a s ktorým nevieš prestať, a zver sa do starostlivosti Kristovi, lekárovi tela i duše. On má liek. Prijmi, že niekedy liečba trvá aj roky a nie všetko môže byť uzdravené. No vždy je to lepšie, než tvoja "samoliečba".
Eliáš sa najedol, napil a zaspal. Ako chorý človek po dobrom lieku. Spánok, pokoj, ticho liečia. Viem že je to ťažké, ale ak sa dá, dopraj si po lieku spovede a Eucharistie trochu pokojného ticha.


Eliáš išiel do púšte s jasným zámerom, chcel zomrieť. Vyžmýkal zo seba posledné sily a tie stačili na deň cesty po žeravom piesku pod ohnivým slnkom. Teraz, posilnený chlebom od Boha, bude kráčať štyridsať dní a štyridsať nocí, prejde cestu, ktorá jeho predkom trvala štyridsať rokov a vráti sa na miesto, odkiaľ oni vyrazili, na Boží vrch Horeb. Oni tam dostali Desatoro, on tam dostane nové poslanie. A s poslaním aj novú silu.
Boh nečaká, že všetko zvládneš vlastnými silami. Iste, nezmenší páľavu púšte, ani vzdialenosť z Beršeby na Horeb. Nezväčší tvoj byt, nezmení tvojho manžela (ak on nechce), neprinúti tvojich rodičov, aby boli lepší. A bojím sa, že zajtra ani pozajtra akoby lusknutím prstov nezmiznú zo sveta covid a jeho dôsledky. No dá ti silu. Eliáš zvládol za štyridsať dní to, čo iným trvalo štyridsať rokov. A ty s Božou mocou zvládneš to, čo je bez nej nezvládnuteľné

Boh nechce, aby si zomrel. Chce, aby si žil. Áno, naša cesta k definitívnemu životu vedie cez smrť. Ale nie cez rezignáciu. Cez pokorné prijatie pravdy o sebe.

Skloň sa pred Bohom, priznaj svoju biedu a bezmocnosť, prijmi jeho chlieb a potom kráčaj. Pretože Eucharistia je chlieb na cestu, nie obložený chlebík ku televízoru.

Sieger Koeder, Eliáš pod borievkouhttps://lenehojholt.dk

PS: Inak Eliáš to už raz zažil, sedel pod borievkou a čakal na smrť už predtým. Vtedy po nej netúžil, no smrť bola tak blízko, že to bola len otázka času. Vtedy Boh poslal krkavce a tie ho živili dlhý čas pri potoku Karit. To je scéna na obrázku. Eliáš sedí uprostred púšte. Aj jeho plášť má farbu púšte. A podobne to vyzerá aj v jeho vnútri. Nevie, čo má robiť. Z domu musel utiecť a teraz tu sedí pod borievkov s ťažkou hlavou, ktorú si drží v dlaniach. Pohľad sklonený k zemi, tvár pokrytá vráskami. No Boh nechce, aby zomrel.