CR-15 NE B
Najprv k Amosovi. Muž menom Amos pochádzal z Júdskeho kráľovstva. Povolaním bol pastier a privyrábal si tým, že narezával ovocie sykomôr, divých figovníkov, pretože inak by nedozrelo a zostalo trpké. Nedostalo sa mu vzdelania a formácie proroka, nie je profesionál, len taký prorocký samouk. Ale Boh ho povolal od stáda a poslal do Betelu v severnom Izraelskom kráľovstve. Tak šiel. Vrelého prijatia sa mu rozhodne nedostalo, ale to je už iný príbeh. Podstatné je že ľudsky ani odborne nebol na službu proroka pripravený. Nebol prorok vo vlastnom zmysle slova. Ale išiel, pretože dostal poslanie od Boha.
Podobne Dvanásti. Sme v šiestej kapitole Markovho evanjelia, prakticky na začiatku Ježišovej verejnej činnosti. Ako dlho sú už jeho učeníkmi? Rok? Pol roka? Mesiac? Veľa sa toho ešte nenaučili. A Ježiš ich len tak vyšle hlásať, "že treba robiť pokánie." Úprimne, oznámiť niekomu, že je najvyšší čas, aby sa kajal zo svojich hriechov a zmenil život, to nie je len tak. Totiž ak chceš dosiahnuť viac než len že toho druhého naštveš alebo ponížiš, alebo že ťa len vysmeje, na to treba viac ako len poriadnu dávku guráže. Ani jeden z nich nebol na to pripravený, nemali potrebné komunikačné zručnosti ani dlhoročnú formáciu. A išli. Dokonca im prikázal, aby si na cestu nič nebrali, ani potraviny, peniaze alebo nejaké to oblečenie.
To preto, že v skutočnosti majú všetko, čo budú potrebovať. Len to nezískali prirodzene, štúdiom, praxou či formáciou, ani to nevyplýva z ich zdedených talentov. Marek to vyjadril so sebe vlastnou stručnosťou: "Dal im moc." V ich prípade to bola moc nad Démonmi a moc uzdravovať.
Začal ich posielať po dvoch. Nie že by nemohol ísť misionár sám, ale v dvojici to má veľa výhod. Aj nevýhod, ale to je tiež iný príbeh. Pripomína mi to manželské dvojice.
Raz sa ma jeden otecko pýtal, ako má svojim deťom odovzdať vieru. Je to jednoduchý chlap, v tom, čo robí, je fakt dobrý, robota so železom mu ide od ruky. Ale odovzdávanie viery nikdy nepatrilo do sféry jeho profesionálneho záujmu. Má si spraviť nejaký kurz? To môže pomôcť získať nejaké tie prirodzené grify. Ale ešte je tu jedna cesta.
Kedysi Cirkev kládla podmienku, aby veriaci vstupovali do manželstva až po prijatí sviatosti birmovania. Hoci od tejto požiadavky už upustila, dodnes niektorí záujemci o prípravu na birmovku hovoria, že im ide o to, aby mohli mať sobáš v kostole. No Cirkev sledovala iný cieľ. Ako dobrá mama chcela dať svojim deťom všetko čo budú potrebovať, aby mohli odovzdávať vieru ďalšej generácii. Chcela, aby tí, čo vstupujú do manželstva a čoskoro budú rodičmi, boli na tento rozmer rodičovstva pripravení. Nie každý má prirodzené predpoklady, nie každý sa dokáže všetko naučiť. No každý môže byť vystrojený milosťou.
Vo sviatosti birmovania dostávame poslanie byť svedkami viery a zároveň nadprirodzené dary k tomu, aby sme toto poslanie mohli naplniť, každý vo svojej špecifickej situácii. To sa samozrejme netýka len rodičov a odovzdávania viery deťom.
