CR-Nedeľa Najsvätejšej Trojice
"Blažený ľud, ktorý patrí Pánovi", tak znie refrén žalmu z dnešnej liturgie. Žalmista má pravdu, patriť Bohu sa oplatí. Napríklad kvôli Božej vernosti. "Verné všetko jeho konanie", spieva sa tam. Pán totiž "bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú."
Svoje vie o tom aj Mojžiš a v prvom čítaní vymenúva Izraelitom veľmi konkrétne výhody, ktoré im plynú z toho, že sú Božím ľudom. "Bolo niekedy počuť, že by bol niektorý národ počul hlas Boha hovoriaceho z ohňa...? Alebo sa už niekedy Boh pokúsil prísť a vybrať si národ spomedzi iných národov..., ako to pre vás urobil Pán, váš Boh, v Egypte priamo pred vašimi očami?"
Patriť Bohu sa fakt oplatí. Lenže nie je patriť ako patriť. Tvoja manželka ti patrí úplne inak ako tvoje auto. Ako patríš Bohu?
Pavol v dnešnom druhom čítaní hovorí: "Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva." Patríš Bohu, si súčasťou ľudu, ktorý patrí Pánovi. No nepatríš mu ako nejaký otrok. Patríš mu ako adoptovaný syn alebo adoptovaná dcéra. To znamená, že on si ťa vybral a prijal ťa za svojho, za svoju. A patriť Bohu ako jeho adoptívny syn, tak to sa oplatí ešte viac, o niečom takom autor Žalmu 33 ani nechyroval. Stalo sa to pri tvojom krste, Boh ťa prijal za svojho, slobodne a neodvolateľne. On si to nikdy nerozmyslí, nikdy nebude mať pocit, že to bola chyba. Lebo "verné všetko jeho konanie".
Patriť Bohu sa fakt oplatí. Lenže dospelý človek takto neuvažuje. Vlastne jedným zo znakov zrelosti je, že človek nechce byť tým, kto len berie, nechce byť malým dieťaťom, ktoré prijíma ale nemá veľa toho, čo by mohlo dať. Všetci pozeráme s istou dávkou neistoty na dospelých mužov a ženy, dvadsiatnikov, tridsiatnikov, ktorí sa nechajú vydržiavať rodičmi a berú od nich neporovnateľne viac ako dávajú... Všetci tak nejako tušíme, že čím je človek starší, tým viac by malo v jeho živote dávanie prevládať nad prijímaním. To sa týka aj nášho vzťahu s Bohom. Sme jeho prijaté deti, ale to nie je dôvod, aby sme boli detinskí.
Čo teda máme robiť? Nuž na sviatok Najsvätejšej Trojice si vyberme tri veci. O prvé dve prosíme v modlitbe dňa tohto sviatku: "Daj, aby sme v duchu pravej viery vyznávali slávu večnej Trojice a klaňali sa jedinému všemohúcemu Bohu." Tretiu nám pripomína Ježiš v evanjeliu: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal."
1. Vyznávať slávu Trojice. Teda hovoriť a svedčiť druhým o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Nie nejako "zvonku" ako nezainteresovaný pozorovateľ, ale z vnútra, ako člen rodiny. Hovor druhým o Bohu, tvojom adoptívnom Otcovi, ktorý ťa prijal za svojho. O Ježišovi, tvojom "staršom" bratovi. O Duchu Svätom, ktorý ťa robí členom tejto rodiny veriacich. To je veľká výzva napríklad pre rodičov a starých rodičov: hovorte svojim deťom o Bohu veľmi osobne, ako o svojom Bohu.
V jednej farnosti, mali taký podivný zvyk, že pohreb za rodinu vybavovala pohrebná služba. Keď som sa ozval, že by radšej mali prísť pozostalí osobne, povedali mi, že však pohrebná služba mi nadiktuje všetky potrebné údaje. No áno, nadiktujú mi meno, priezvisko, dátum narodenia a príčinu smrti..., ale nedozviem sa od nich, kto bol ten človek. To vie povedať jeho manželka alebo deti. Nikdy nehovor druhým o Bohu ako zamestnanec pohrebnej služby. Hovor o ňom ako milovaný syn alebo dcéra.
2. Klaňať sa Jedinému. Vzdávať úctu. Opäť si pomôžem príkladom z pohrebu. Inak budú obliekať svoju zomrelú mamu jej dcéry a úplne inak to urobia "profesionáli". Rozdiel bude v "kvalite", v tej budú mať zrejme profesionáli nedosiahnuteľný náskok. A v úcte. V tej nikto neprekoná dcéry.
Úcta je dôležitá. Klaňaj sa Bohu ako milovaný syn alebo dcéra, nie ako niekto, kto pracuje pre pohrebný ústav.
3. Ísť. Tretia vec, ktorú potrebujeme robiť, je ísť. Ježiš je v dnešnom evanjeliu neoblomný. Pri nanebovstúpení hovorí: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal." Nesmieme zostať len pri vyznávaní a úcte. Naopak, ak vyznávame slávu Trojice a klaniame sa Jedinému, potom musíme ísť a získavať pre Krista nových učeníkov.
Hmhm, tu mi žiaden príklad s pohrebom nenapadá.
Ale napadlo mi pár otázok:
- Si Boží, si Božia? Myslím tým či vnútorne, svojím rozhodnutím patríš medzi "ľud, ktorý patrí Pánovi".
- Si Boží čo? Otrok, sluha, nástroj, hračka, milovaný syn? "Lebo ste nedostali ducha otroctva..., ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva." Boh ťa prijal za svojho. A ty jeho?
- Ako je to s tvojím vyznávaním, úctou a svedectvom?