Šťastný koniec?

dňa

VN-02 NE B

Keby boli Skutky apoštolov rozprávkou, potom by sa dnešné prvé čítanie hodilo ako ich záver, typická ukážka šťastného konca: "Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné... Veď medzi nimi nebolo núdzneho." Už by chýbalo len dodať "A žili šťastne až kým nezomreli." A mali by sme rozprávku. Lenže Skutky apoštolov nie sú rozprávka, majú dvadsaťosem kapitol, prakticky žiaden záver, ktorý by štylisticky obstál, prvé čítanie je z konca štvrtej kapitoly a hneď piata začína tým, ako sa táto idylka začala rozpadať.

Aby bolo jasné, mám veľmi rád rozprávky. Podľa mňa majú len jedinú chybu a tou sú ich konce. Nie to, že sú šťastné, to je fajn. To, že tam vôbec sú. Rozprávky sa tvária ako ukončené príbehy. Princ po urputnom putovaní nájde jaskyňu, v ťažkom boji zabije draka, za odmenu dostane polovicu kráľovstva a celú princeznú, je svadba. A potom žijú šťastne, už nikdy žiadni draci, len krásne dni po boku usmievavej princeznej, cez deň pohodlné kraľovanie, potom večer telka a čipsy. Až kým to smrť nepokazí...

Ale takto to predsa nikdy nie je. V skutočnosti žijeme v sinusoide, raz sme dolu, potom namáhavý výstup, spokojný vrchol, prudký pád, narazená držka... A znova. Ako v tom príbehu o farmárovi:

Farmárovi utiekol kôň. Keď sa to dopočuli susedia, zbehli sa, aby ho poľutovali. „Nešťastie? Šťastie? Kto vie?“ povedal farmár. O týždeň sa kôň vrátil a s ním stádo divých koní z hôr. Znovu prišli susedia, tento raz s blahoželaniami. „Šťastie? Nešťastie? Kto vie?“ povedal farmár. Keď jeho syn pokúšal jedného z koní skrotiť, spadol a zlomil si nohu. Susedia ho ľutovali, ale farmár len lakonicky poznamenal: „Nešťastie? Šťastie? Kto vie?“ Krátko na to prišli do dediny vojaci verbovať mladíkov do vojny. Farmárovho syna so zlomenou nohou nechali ho doma. Asi už tušíte, ako to jeho otec zhodnotil.

Ak by sme jeho príbeh usekli v ktorejkoľvek časti, pôsobil by dojmom rozprávky so šťastným koncom. Alebo tragédie. Ale tak to nie je. Potrebujeme si pamätať a dookola pripomínať dve veci:

  1. Toto nie je všetko. Nikdy nesmieme uveriť, že niektorá z etáp nášho života je definitívna, že už to nikdy nebude inak. Ale bude. Tvoja manželka nebude vždy len milá, deti nebudú vždy len zlatučké. A tvoj muž nebude vždy len protivný, ani tvoja práca nebude vždy taká hrozná ako včera. Ak od toho definitívne utečieš, iba presekneš príbeh a začneš nový, ktorý sa bude tiež odvíjať v sínusoide. Jediné, čo je definitívne, je život po smrti. No osobne poznám len jedinú rozprávku s takýmto "koncom". 
  2. Cieľ cesty je na jej konci. Zo žiadnej etapy si nemôžeme urobiť cieľ. Cieľ je stav, ktorý sa nachádza niekde ďaleko vpredu, nie len ten skvelý pocit, ktorý si zažil kedysi pred rokom, alebo trebárs včera.

Jednou z tém dnešnej liturgie je práve toto opakovanie. Zvlášť to vystihujú evanjelium a modlitba dňa. Evanjeliová stať zachytáva dve nedele. Sú takmer rovnaké: tá istá scéna, to isté miesto, ten istý pozdrav, to isté menu, tí istí ľudia. Teda vlastne nie tí istí, po týždni ich je tam o jedného viac.
Keď čítame Skutky apoštolov, vidíme tam ten istý rytmus. Každú nedeľu spoločné slávenie. A to isté opakovanie máme aj v liturgii, každý týždeň nedeľa, každý rok advent, vianoce, cezročné obdobie, pôst, veľká noc, cezročné obdobie, advent, vianoce... Dookola to isté, pokánie, radosť, pokojný bežný život, pokánie, radosť, pokoj, tá istá krivka, prirodzená pre každého človeka. Podobná tej, v ktorej prežívaš svoje manželstvo, povolanie, zamestnanie, výchovu detí, čokoľvek.

Opakovanie v liturgii je spôsob, akým Boh oživuje vieru svojho ľudu a pomáha nám, aby sme vždy hlbšie chápali, čo sa s nami deje. Podobne sa učíme aj zo všetkých radostí a nádejí i žalostí a úzkostí našich dní.

Apoštoli si dali na raste záležať. Počas prvého veľkonočného úsilia zrejme vynaložili veľa úsilia na to, aby bol o týždeň s nimi aj Tomáš. Podarilo sa, narástli do počtu a to nakoniec prinieslo aj nárast čo do kvality, lebo viera všetkých sa vďaka tomu obnovila a prehĺbila.
Robili to tak stále. Ich poslaním bolo ohlásiť každému evanjelium a cieľom večný život každého v duchu toho, čo im povedal Kristus: Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. A k tomu využili všetky dobré prostriedky, všetko, čo pomáhalo ľuďom otvoriť sa pre evanjelium. 
Pekne to vidno na tom dnešnom prvom čítaní. Len treba čítať pozorne: "Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho." Apoštoli sa sústredili na svoj cieľ a poslanie: "Veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána." A išlo to, pretože použili tie správne prostriedky: "Veď medzi nimi nebolo núdzneho." Vďaka tomu, že členovia Jeruzalemskej komunity boli štedrí a ochotne sa delili s tým, čo mali, boli pre ľudí okolo dôveryhodní a tí ľahšie uverili v Krista. Nerobili to kvôli pohodlnému životu, ani kvôli dobrému pocitu, ale kvôli ohlasovaniu viery.

Našim poslaním a už vôbec nie cieľom nie je vybudovať raj na zemi, ale ohlasovať Krista a privádzať iných k nemu. Ak treba, trebárs aj budovaním pozemských rajov, no s vedomím, že sú dočasné. Pretože nežijeme v rozprávke.
O pár týždňov príde nejaké to uvoľnenie a v kostole budeme môcť mať na omši možno aj dvadsať ľudí. Už ste premýšľali nad tým, ako sem privediete tých, ktorí majú ťažkosť uveriť? Ako ich získame pre Krista? Možno to bude aktuálne už o 2-3 týždne. Najvyšší čas začať na tom pracovať.
Dnešné prvé čítanie môže byť inšpiráciou. "Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné... Veď medzi nimi nebolo núdzneho." Oni boli dôveryhodní vďaka svojej štedrosti. Čo robí dôveryhodnými kresťanov v čase pandémie? Možno to vôbec nemusia byť peniaze, ale skôr jedno srdce a jedna duša...

https://pixabay.com/sk/photos/kostol-p%C3%A1r-ticho-ostatn%C3%A9-veri%C5%A5-4565590/

Publikácie a pomôcky