Stavenisko

Pôst-04 PO

Nové veci má rád asi každý. A v tomto zmysle je posolstvo dnešného prvého čítania nie len dobrou, ale aj príjemnou správou. "Hľa, ja tvorím nové nebo a novú zem, na predošlé sa nebude spomínať, ani na myseľ neprídu." No ten verš ma zároveň privádza k dvom otázkam, na ktoré odpoveď už nemusí byť tak príjemná. Hoci dobrá bude stále.

1. Čo sa stane so starým nebom a starou zemou? Dnes vznikajú rastú nové stavby ako huby po daždi. Na ešte nedávno zelených lúkach alebo na, tiež ešte nedávno, úrodných poliach, či na miestach, ktoré boli až donedávna príliš pekné na to, aby tam niekto postavil čokoľvek. No niekedy sa stáva, že nejaká tá stará a našim nárokom nevyhovujúca budova musí ustúpiť stavbe novej, perspektívnej, dočasnej. A tá stará, možno aj starobylá, skončí na skládke.
No nemyslím, že so starým nebom a zemou by Boh naložil podľa tohto kľúča. On si cení to, čo stvoril. Neodhadzuje to ani vtedy, ak to nie je podľa jeho predstáv. Veď ani mňa ani teba neodhodil na smetisko len preto, že nie sme takí, akoby chcel. Odmieta eugenickú interupciu našich životov. On tvorí nové premenou, prestavbou, pretváraním starého. Očistením a zdokonalením. Myslím, že staré nebo a stará zem sú stavebnými kameňmi. Alebo, ak chcete, semienkami zeme a neba nového.

2. A to ma privádza k druhej otázke: Ako prebieha ten proces premeny? Rozhodne nie tak hladko, pohodlne, ľahko a lacno, ako pri jednoduchom zbúraní a odvezení na skládku dejinného odpadu. Svoje nezastupiteľné miesto v tom majú zemetrasenia, búrky, víchrice, požiare, vojny, sopečné erupcie, katastrofy, epidémie a pandémie...
Dobre sa na ti všetko pozerá, keď už je po tom. Ako na relikty bežného života z dávnych Pompejí. Ale keď si súčasťou, keď žiješ na stavenisku dejín práve v tom momente, keď Boh tvorí nové nebo a novú zem, nemusí to byť príjemné. 

No dobré to je. Dobré nie je vždy príjemné.