Chrám

Pôst-03 NE B

Pred pár dňami som niekde na internete videl zaujímavý obrázok, škoda, že som si ho neuložil. Boli na ňom dvoje dvere, pred tými vpravo stál dlhý rad čakajúcich, pred tými vľavo bol len jediný človek. Tie v pravo boli kostolné dvere, tie vľavo viedli k Bohu. A ešte tam bol nápis: "Všetci sa chcú vrátiť do kostola, nikto sa nechce vrátiť k Bohu."

No je to také kostrbaté, nepresné, v niečom pomýlené, ale napriek tomu to obsahuje dôležité zrnko pravdy. Nepresné je to v ilúzii, že všetci sa chcú vrátiť do kostola, a nikto k Bohu. Bojím sa, že to  všetci nebude, a viem, že to nikto nie je pravda. Úplne pomýlené je to v podsúvanej predstave, akoby cez kostol cesta k Bohu neviedla. Vedie a je oveľa istejšia, než sú všetky ostatné. No a potom je tu to drobné zrnko pravdy, ktoré ma ale omína viac, než ostrý kamienok v topánke: totiž vstúpenie do chrámu nemusí automaticky znamenať návrat k Bohu. Na tom, že niektorí z nás sa chcú vrátiť len do kostola, ale nad návratom k Bohu ešte neuvažovali, na tom  trochu trpkej pravdy môže byť

Príklad z dnešného evanjelia: Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ 

Ježiš prišiel do Jeruzalemského chrámu. Našiel tam kdečo a kdekoho. Aj nemálo takých, ktorí tam neprišli (len) kvôli Bohu.

Aby sme to pochopili správne, musíme si niečo o tom chráme povedať. Predovšetkým bol jediný svojho druhu. Teda aby som bol presný, bol vlastne už druhý, ale vždy len jeden. Začalo to kráľom Šalamúnom, ktorý na Boží popud a vďaka prezieravosti svojho otca Dávida vybudoval v desiatom storočí pred Kristom v Jeruzaleme chrám, jediné miesto na svete, kde sa prinášali obety Jedinému Bohu. Tak tomu bolo do šiesteho storočia pred Kristom, keď prišli Babylončania, chrám zrúcali a obyvateľstvo odvliekli do zajatia. Keď ríša padla (stále sme v šiestom storočí), Židia sa vrátili a postavili na ruinách Druhý chrám. Ten nebol veľmi honosný, ale veci sa o pár storočí, krátko pred Ježišovým narodením, ujal Herodes a dosť investoval do jeho prestavby. Áno, ten Herodes, ktorý dal okrem iného vyvraždiť Betlehemské neviniatka a ktorý hľadal spôsob, ako si kúpiť priazeň ľudu.

Pod slovom chrám sa tu myslí rozsiahly komplex nádvorí, sĺporadí, chodieb a budov. Srdcom chrámu bola svätyňa, do ktorej mohol vojsť len veľkňaz a len raz v roku. Našli by sme tam nádvorie mužov, kam, ako to naznačuje meno, ženy nemali prístup. Alebo aj také nádvorie pohanov, teda miesto, kam mohol prísť hocikto. A práve o toto miesto v dnešnom evanjeliu ide.

Jeruzalemský chrám bol len pre židov, nemohol doň vstúpiť len tak hocikto. Znamenalo by to totiž jeho znesvätenie. Ale čo s pohanmi, nežidmi, ktorí uverili v Boha Izraela alebo s ním sympatizovali? Mohli prísť a modliť sa na nádvorí pohanov.
Teoreticky. Tak nejako to bolo zamýšľané. "Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy!" hovorí Boh cez proroka Izaiáša.
Prakticky sa z toho najskôr v Ježišových časoch evidentne stala tržnica. Keďže do chrámu prichádzali pútnici z celej Rímskej ríše a v ríši sa platilo mincami s podobizňou cisára, bolo praktické, aby boli po ruke zmenárne. Totiž Židia mali zakázané vytvoriť nejakú "podobu toho, čo je hore na nebi, dole na zemi  alebo vo vodách pod zemou" ako sme počuli v prvom čítaní. No a rímske mince, na ktorých bola  zobrazená hlava cisára, túto podmienku nespĺňali. Ak vezmeme naviac do úvahy, že cisár o sebe tvrdil, že je boh, je jasné, že takéto mince, ktoré zaváňali modloslužbou, nemali v chráme čo robiť. Preto keď chcel dať niekto v chráme finančnú obetu, potreboval mince bez cisárovej tváre. A od toho boli peňazomenci.
Ovce, teľce a hrdličky..., to boli zvieratá, ktoré sa prinášali na obetu. Ak sa dali kúpiť priamo v chrámovom komplexe, bolo to praktické, jeden sa nemusel so svojím baranom teperiť až kdesi z Galiley, kúpil ho rovno na nádvorí pohanov.
Aha, ale čo pohania? No tých síce chcel v chráme Boh, ale židia možno ani tak veľmi nie.
V tomto zmysle nám treba chápať Ježišovu reakciu. Robí poriadky v chráme, presnejšie na nádvorí pohanov, aby mali kam tí pohania kam prísť. "Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok." 

Niektorí odborníci na Sväté písmo hovoria, že ten verš možno preložiť aj všetko "vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok." Teda že ľudí tam nechal. Iní tvrdia, že správne je to tak, ako to máme preložené my, totiž že vyhnal všetkýchZmysel to má aj tak, aj tak.
Ak vyhnal len všetko, je to pre nás povzbudenie urobiť podobne v chráme svojho srdca, v sebe. Vyhnať zo svojho srdca všetko, čo nás rozptyľuje, čo sa stavia medzi nás a nášho Boha. Veľmi pekne je to zhrnuté v hymne v posvätnom čítania z dnešnej Liturgie hodín, zvlášť v tretej a štvrtej strofe:
  1. Posvätný zvyk nás pobáda zotrvať verne v pokání v štyridsaťdennom období  modlitieb, sĺz a zriekaní.
  2. Prv pôst konali proroci, potom sa postil Kristus sám, náš všemohúci Kráľ a Pán, čo dal vznik zemi, nebesiam.
  3. Nuž, užívajme skromnejšie pokrmu, slov a nápoja, spánku a zábav! Bedlime vždy pohotoví do boja!
  4. Preč každé hriešne lákadlo, čo vratkú myseľ poraní, chráňme sa hriechov, nech nám už nevládnu v duši tyrani.
  5. Daj, Trojjediný Bože náš, čo blaženosťou oplývaš, nech plody pôstov prehojné zbierame v svojej striedmosti. Amen.
Ale čo ak Ježiš vyhnal všetkých? Predstava Ježiša, ktorý niekoho vyženie z chrámu, nám asi nie je veľmi blízka. Teda keby vyháňal tých druhých, dobre. Ale čo keby mal problém so mnou? Ale vážne, čo nám to slovo hovorí?
Staroveká cirkev poznala veľmi prísnu prax pokánia a vrámci nej boli niektorí kajúci hriešnici na čas vylúčení zo slávenia sviatostí. Nie ako trest, ale ako liek. Kajúcnik prišiel pred biskupa s tým, že sa chce kajať zo svojich hriechov. Biskup mu určil skutky pokánia - pôst o chlebe a vode, pešiu púť do vzdialenej svätyne, či dočasné vylúčenie z chrámu. Taký človek nevstúpil do kostola, počas liturgie bol len v predsieni či pri dverách. Alebo celú omšu ležal na dlažbe čelom k zemi. Asi to nebol trest, ale skôr rozhodnutie toho človeka robiť takéto pokánie. A potom, po niekoľkých mesiacoch či po roku bol vo veľkonočnom čase prijatý naspäť.
Máme prázdny kostol, to je známa vec. A ja premýšľam, či covid nie je Ježišov bičík, ktorým nás chce priviesť k rozumu. Teda k pokániu, ale to je vlastne to isté. Myslím, že takýmto spôsobom treba prijať tento čas. Ako pokánie. Máme sa z čoho kajať.

Nájdite si dnes čas a znova sa vráťte k dnešným čítaniam. Nájdete ich napríklad na stránke lc.kbs.sk. Pokojne ich môžeme poňať aj ako spytovanie svedomia. Prvé je pozvaním uvažovať nad desatorom, žalm nastavuje zrkadlo nášmu vzťahu k Písmu, druhé čítania nás stavia pred otázku, aký postoj zaujímame ku krížu a utrpeniu...

"Pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky sú liekom proti hriechu", hovorí sa v modlitbe dňa III. pôstnej nedele. Dobrou správou je, že tieto lieky sú voľne dostupné aj počas lockdownu.

Bože, prameň nekonečného milosrdenstva a nesmiernej dobroty, ty nás učíš, že pôst, modlitba a skutky kresťanskej lásky sú liekom proti hriechu; láskavo prijmi vyznanie našej slabosti a keď klesáme pod ťarchou previnení, pozdvihni nás svojou milosrdnou rukou. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.


PS: Asi chcete vedieť, ako to dopadlo s tým chrámom v Jeruzaleme. Smutne. Onejakých štyridsať rokov po tom, ako v chráme robil poriadky Ježiš, Boh svoj chrám opustil. Prišli Rimania (pohania), znesvätili svätyňu a v roku 70 chrám zrovnali so zemou. V ten deň zanikol staroveký Judaizmus s obetami v Jeruzalemskom chráme a o niečo neskôr na jeho troskách vznikol Judaizmus nový, židovské náboženstvo ako ho poznáme dnes. Zvlášť tragické boli udalosti, ktoré zničeniu chrámu predchádzali - nezmyselné povstanie proti Rimanom, obliehanie zvonku a zároveň bratovražedné čistky zvnútra medzi jednotlivými rozvadenými frakciami, hlad, choroby a krutá smrť obliehaných... 
Nevyužili čas pokánia...