CR-04 PO
V dnešnom evanjeliu sa stretajú dva koncepty slobody. Posadnutý muž z pohanského gerazského kraja má stopercentnú vonkajšiu slobodu robiť, čo sa mu chce. V jeho prípade to znamenalo, že "Býval v hroboch a nik ho už nemohol zviazať ani reťazami. Lebo často ho sputnali okovami a reťazami, ale on reťaze roztrhal a okovy rozlámal; nik ho nevládal skrotiť. A stále, v noci i vo dne bol v hroboch a na vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi." Paráda, to je sloboda. Môže sa tĺcť kameňmi a praktizovať aj iné formy sebapoškodzovania, môže bývať medzi mŕtvolami, dobrovoľne pochovaný za živa, nahý a voľný ako vták. Môže si robiť, čo sa mu zachce. Ale keď sa na neho pozrieme zblízka zistíme, že v skutočnosti robí len to, to chce pluk démonov, čo sa v ňom usadil. Jeho sloboda je len vonkajšia. To je riziko každého, kto chce robiť iba to, čo chce.
Skutočne slobodný je ten človek až na konci príbehu, keď poslúchne Ježiša. Keď Ježiš nastupoval na loď, prosil ho ten, ktorého predtým trápil zlý duch, aby smel zostať s ním. On mu to nedovolil, ale mu povedal: "Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval." On odišiel a začal v Dekapole rozhlasovať, aké veľké veci mu urobil Ježiš. A všetci sa čudovali.
Nerobí to, čo sa mu chce, pretože by rád odišiel s Ježišom. Robí to, čo chce Kristus. A chce to, čo chce Kristus.
Už nie je voľný ako vták. A keby ho zviazali reťazami, nedokáže ich popretŕhať. Keby ho uväznili, nedokáže sa vyslobodiť. No jeho vôľu, jeho rozhodnutia, postoje... nič z toho uväzniť nemôžu, pretože je vnútorne slobodný, rozhodnutý chcieť, čo chce Kristus. Aj keď sa mu strašne nechce.
