Keď Ježiš odišiel...

CR-05 NE B

Včasráno, hneď na úsvite, Ježiš vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Šimon a tí, čo boli s ním, pobrali sa za ním. Keď ho našli, povedali mu: "Všetci ťa hľadajú." On im odvetil: "Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel."  

Chápete to? Celý Kafarnaum a blízke okolie hľadá Ježiša. A on povie učeníkom: "Poďme inde!" Ale veď to sú ľudia, ktorí chcú byť s ním, lebo im je s ním dobre. Chcú ho počúvať, niečo nové sa od neho naučiť. Sú medzi nimi chorí, ktorí túžia po uzdravení. Posadnutí, ktorí sú v moci démonov... Ježiš vie, že ho hľadajú. A aj tak odíde. Rozumieš mu? Nie? To vlastne vôbec nevadí. Dôležitejšie je, aby sme mu dôverovali a milovali ho. Rozumieť vždy nemusíme.

Je to jeden z evanjeliových paradoxov: Ježiš odchádza od tých, ktorí ho hľadajú, k tým, ktorí ho potrebujú.

Jasné, že aj tí Kafarnaumčania potrebujú Krista. Všetci ho potrebujeme. Ako vzduch, vodu a zem. Ale možno ho všetci tí ľudia nehľadali kvôli tejto bytostnej potrebe, kvôli tomu, že je to ON. Možno ho hľadali "len" kvôli kvôli uzdraveniu, posilneniu, oslobodeniu... Teda vlastne nehľadali jeho, hľadali uzdravenie, posilu a slobodu... A to je rozdiel. Nie, neodišiel preto, že boli bezbožní alebo nejako výnimočne hriešni. Naopak, zrejme si to namieril rovno k tým menej zbožným a menej dobrým. Iba im dal čas, aby prehodnotili, po čom vlastne túžia. Pretože im zrejme splynuli v jedno ich sebecké záujmy s pomaličky klíčiacim tušením, že Ježiš je Pán. Dal im čas na premýšľanie a rozlišovanie. Veď napokon hneď ďalšia kapitola začína veršom: "O niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma." 

To rozlišovanie medzi našimi vlastnými, síce skutočnými, ale v podstate sebeckými potrebami a zbožnosťou je dôležité. Čítam o tom, že keď sme si už vydrankali otvorenie škôl, je načase, aby sa biskupi rázne ozvali a vynútili aj otvorenie kostolov. Že sa máme búriť, vydierať, podliezať  alebo robiť hoc aj zlé kompromisy, aby sme dosiahli dobrú vec.

No dobre. Ale nezabudli sme náhodou najskôr prehodnotiť, o čo nám vlastne ide? Prečo hľadáme Ježiša? Prečo tak túžime po jeho prítomnosti? Aby nám niečo dal? Aby nás upokojil. Aby skončil toto trápenie. Aby nasýtil náš hlad. Ale to vlastne nehľadáme jeho. Tým, ktorí ho hľadali po zázračnom rozmnožení chlebov, to povedal rovno do očí: "Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa." Keby vám dal nejaký cisár zadarmo chlieb a hry, hľadali by ste jeho.

Veľmi túžim po tom, aby sme mohli byť zase spolu. Normálne sláviť svätú omšu, bez akýchkoľvek obmedzení. Žiť normálny život a tak. Ale bojím sa, že sme sa zatiaľ nič nenaučili. Že sme stále rovnakí sebci ako sme boli pred koronou. Nikto nehovorí: "Musíme osláviť Boha. Ježiš je Boh, ktorý sa stal človekom a úcta, ktorú mu prejavujeme, je to najdôležitejšie." V podstate iba hovoríme, že Boh je barlička, o ktorú sa oprieme a bude nám dobre.

Keď Boh poslal Mojžiša do Egypta aby vyslobodil svoj ľud, poslal ho k faraónovi so slovami: "Toto ti odkazuje Pán, Boh Izraela: »Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť!«" Svätá omša je na prvom mieste obeta. Ale zdá sa, že my netúžime ani tak po obete, ako skôr po hostine. A keby nám nejaký iný cisár dal zadarmo chlieb a hry, možno by sme hľadali jeho.

Je to ako rozdiel medzi zaľúbenosťou a láskou. Pre zaľúbeného je ten druhý prostriedkom, pre milujúceho cieľom. Zaľúbený človek potrebuje toho druhého, lebo mu je s ním dobre. Ten kto miluje sa sústreďuje na to, že potrebný pre dobro toho druhého.

Keď Boh robí presný opak toho, čo žiadame, a my to s ním napriek tomu nevzdávame, zotrvávajúc v dôvere a láske..., vtedy je naša viera preskúšaná. Je to viera chorých, ktorí prijali svoju chorobu, zomierajúcich, ktorí s dôverou prijali smrť, dôvera modliacich sa, ktorých modlitby zostali akoby bez úžitku.

Budem veriť Ježišovi, aj keď keď nikdy nesplní žiadnu z mojich túžob? Aj keď ma neuzdraví, neskončí moje trápenie? Je pomerne ľahké modliť sa, veriť a milovať Boha keď je všetko tak, ako si to človek prestavuje, keď všetko vychádza a svet je gombička. 

Aj Jóbovi z dnešného prvého čítania to dosť dlho takto fungovalo. Ale potom prišiel čas skúšky. A Jób hovorí: "Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?... Mojím údelom sú mesiace plné sklamania a noci plné strastí mojím podielom... Moje oko už viac šťastie neuzrie." My samozrejme vieme, že sa Jób v tom poslednom predpoklade mýli a ešte prídu šťastné dni. Ale on to nevie. A napriek tomu miluje Boha a dôveruje mu. Aj keď je presvedčený, že jeho "oko už viac šťastie neuzrie." Chápeš, Jób stratil všetko, sedí na smetisku, črepinou vy vyšparuje hnis z vredov, a je si istý, že už to nikdy nebude lepšie... A ctí si Boha. Nie preto, aby to Boh všetko zase pekne napravil. Jób nečaká, že znova bude lepšie. Ctí si Boha, pretože je to Boh.

"Moje oko už viac šťastie neuzrie," hovorí Jób a strašne sa mýli. My by sme nemali robiť tú istú chybu. Ešte prídu dobré dni. A bude ich neúrekom. Aj keď to bude inak, ako si to predstavujeme. Ježiš odchádza od tých, čo ho hľadajú k tým, čo ho potrebujú. Keď pochopíme, že potrebujeme JEHO a nie len spokojný a bezpečný život, dokonca vynútený kompromismi so zlom, zase príde a s ním aj dobré dni. Tak ako "o niekoľko dní znova vošiel do Kafarnauma." 

Publikácie a pomôcky