Ikona svätého Jozefa

dňa
  • Charakteristika: Rozbor ikony sv. Jozefa s aplikáciou na službu učiteľov učiteľov KNB/NV.

Modlitba

Buď pozdravený ochranca Vykupiteľa a ženích Panny Márie. Tebe Boh zveril svojho Syna; v teba Mária vložila svoju dôveru; s tebou sa Kristus stal mužom. Ó, blažený Jozef, ukáž, že si aj naším otcom a veď nás po ceste života. Vypros nám milosť, milosrdenstvo a odvahu a ochráň nás pred každým zlom. Amen.

Rozbor ikony

Kto

Prvé, čo si na ikone všimneme sú postavy. Tie dokážeme identifikovať pomerne ľahko. Dospelý muž, ktorý sa skláňa nad chlapcom, je svätý Jozef, ako to pripomína nápis vpravo hore. Chlapec je Ježiš, jeho meno je Emanuel, čo znamená „Boh s nami.“ 

Farby

Na ikone prevláda zlatá farba, ktorá v ikonografii vyjadruje prináležitosť k Bohu. Preto je zlatý aj Ježišov odev. V Jozefovom odeve sa prelína modrá, tu farba svätosti, s červenou vrchného plášťa, ktorá tu symbolizuje horlivosť a obetu. Prelínanie farieb môže byť skrytým odkazom na pestrofarebnú tuniku starozákonného Jozefa syna Jakubovho.

Prsty

Teraz sa im pozrieme na prsty :-). Jozef prstom pravej ruky ukazuje na nebo, na ruku Nebeského Otca, ktorého vôľu prijal, uskutočňuje ju a učí tomu aj svojho syna. Aj vďaka tomu bude môcť Ježiš povedať, že plní vôľu svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Jozef, jeho otec podľa zákona, ho to tu učí.
V ľavom hornom rohu vidíme pravú Božiu ruku s tromi prstami, ktoré sú symbolom pre tri osoby, Otca, Syna a Ducha Svätého. Ježiš robí svojou pravou rukou to isté gesto, no na jeho ruke trochu lepšie vidíme, že prsteník má zohnutý, spojený s palcom. Spojenie týchto dvoch prstov symbolizuje spojenie dvoch prirodzeností, Božskej a ľudskej, v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Obe ruky sú zjednotené v žehnajúcom geste. Ľavou rukou ukazuje Ježiš na zvitok, ktorý v ľavej ruke drží Jozef.

Dvaja, ktorí učia

Jozef drží v ľavej ruke zvitok, skláňa sa nad svojím synom a ako vzorný otec ho učí vo viere. Na zvitku sú (v taliančine) slová, ktoré má každý židovský otec naučiť svojho syna ako prvé prikázanie a prvú modlitbu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“ (Dt 6,4-5) Ježiš ľavou rukou ukazuje na tieto slová, ktoré budú počas jeho verejnej činnosti tvoriť jadro jeho ohlasovania. Pri tom sedí, sám je v pozícii učiteľa. Pripomína nám to epizódku, keď sa ako dvanásť ročný stratil v chráme. Po troch dňoch ho Jozef s Máriou našli, sediaceho medzi učiteľmi.

Čo sa tu môže naučiť učiteľ náboženstva?

Premýšľam nad tým, čo si môže z tejto ikony zobrať pre svoju službu učiteľka náboženskej výchovy. 
Základom kresťanského života je vzťah s Bohom a spoločenstvom Cirkvi. V identite kresťana môžeme rozlíšiť tri prvky, ktoré sa vzájomne prelínajú: Som služobník spolu s ostatnými služobníkmi a služobníčkami, som syn a spolu s ostatnými som nevesta. Podľa týchto charakteristík potom zdôrazňujeme aj niektorú z charakteristík Boha. On je Pán Pánov a Kráľ Kráľov – to súvisí s našou identitou služobníkov. Boh je náš Otec, Kristus náš brat, to súvisí s našou synovskou identitou. Kristus je naším ženíchom, to je odpoveď na identitu Cirkvi – nevesty.
Je dôležité, aby sme, keď sa snažíme odovzdávať vieru, odovzdávali ju celú. Aby tí, ktorých sprevádzame, prijali a naplno žili všetky spomenuté rozmery identity kresťana.
Je dobré, že hovoríme o Božej láske, že už v malých deťoch formujeme identitu Božích detí a ukazujeme im otcovskú tvár Boha. S istou mierou zjednodušenia by sme to mohli nazvať mamovskou pedagogikou odovzdávania viery. Znamená to znížiť sa na úroveň dieťaťa a odovzdať mu Slovo jeho slovami. (Použitím slova mama sa tu nechce povedať, že je to prístup, rezervovaný len ženám.)
Keď sa pozrieme na ikonu, uvidíme, že Jozef to robí inak. Predstavuje nám tu niečo, čo by sme mohli, opäť s obrovským zjednodušením, nazvať otcovskou pedagogikou viery, čím ale nemyslím, že je vyhradená len otcom alebo iba mužom.

Ako učí viere Jozef

Ku svojmu synovi sa skloní, ale nečupne si k nemu. Hovorí z pozície autority. On to tak môže  urobiť, v jeho prípade to funguje a nie je v tom žiadne autoritárstvo, pretože sám sa s plnou poslušnosťou podriaďuje autoritám. Ľudským: keď cisár nariadi, aby sa šiel dať zapísať do Betlehema, ide bez frflania. (To môže byť mimochodom inšpiratívne pre nás kresťanov a poslúžiť ako spytovanie svedomia napríklad v kontexte protipandemických opatrení.) I Božskej: Tak povediac na prvé slovo, sa podriadi aj autorite Božej vôle, ktorú prijal vo sne. Evanjeliá nám ukazujú také momenty štyri. 
Jozef začína prikázaním. A prví prikázanie znie: Počúvaj! Dokonca pri tom zodvihne ten prst. Pán, náš Boh, je jediný Pán! A náš malý Emanuel sa obzerá kde kade a potrebuje trochu času, aby sa upokojil, začal znova počúvať a sústredil sa na toho, ktorý je dôležitý, na Pána. Jozefov ukazovák aj Ježišova hlava sú v pohybe. Jozef ešte neukazuje priamo na Otca a Ježiš sa na neho ešte nepozerá. Práve sú pri slove „počúvaj!“ 
Čo si z toho zobrať? Je čas počúvania. Počúvajme a učme počúvať. Aj v tomto je Jozef príkladný. Nezachovalo sa nám jediné jeho slovo. Ale príklad počúvania áno.

Modlitba

  • V liste Patris corde je aj poznámka pod čiarou č. 10, ktorá odhaľuje jeden životný zvyk pápeža Františka: už štyri desiatky rokov sa každý deň po ranných chválach modlí k sv. Jozefovi modlitbu prevzatú z francúzskej modlitebnej knihy Kongregácie rehoľníčok Ježiša a Márie z 19. storočia. Ide o modlitbu, ktorá „vyjadruje nábožnosť a dôveru“ voči sv. Jozefovi, ale aj „určitú výzvu“, vysvetľuje pápež František a uvádza jej znenie:
Slávny patriarcha sv. Jozef, pod ktorého právomoc boli zverené nemožné záležitosti, príď mi na pomoc v týchto okamihoch úzkosti a ťažkostí. Vezmi pod svoju ochranu tieto ťažké a zložité situácie, ktoré ti zverujem, aby mali šťastné riešenie. Môj milovaný otec, celú svoju dôveru vkladám v teba. Kiež sa nehovorí, že ťa vzývame darmo, a preto ty zmôžeš u Ježiša a Márie všetko, ukáž mi, že tvoja dobrota je rovnako veľká, ako tvoja moc. Amen.

Zdroje:

Publikácie a pomôcky