Volaj po návrate kráľa

ADV-01 NE B

Zvlášť sa ma dotkla veta z dnešného prvého čítania. Izaiáš hovorí Bohu: "Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou." V inom preklade je dokonca "vrchy by sa triasli pred tvojou tvárou." Výrazom prelomiť nebesia vyjadruje túžbu, aby Boh prekonal bariéru medzi nami a ním a aby prišiel.

Je to už strašne dlho, čo pán odišiel, služobníci síce majú pánovu moc, ale nie sú pánmi, nemajú všetko pod kontrolou, akokoľvek sa snažia. Sú dobrí sluhovia a správcovia, ale na to, aby boli pánmi, nestačia. Preto zúfalo čakajú, kedy sa ich pán vráti.
Pre nás je ťažké pozerať na to podobenstvo takto. Väčšinou sme totiž presvedčení, že sa viac hodíme za pánov, než za služobníkov a na príchod pána už pozeráme so strachom. Lebo príde a niečo nám vezme. Na moc, ktorú nám Pán ako svojim sluhom prepožičal, sme si tak zvykli, akoby nám patrila. Nepatrí. Je pre nás prisilná. Ale to nie je dôležité. Dôležité je, že bez Neho to nedáme, nezachránime sa. On nám nepríde niečo vziať, teda okrem našich hriechov. Príde nás vyslobodiť.

Veľmi pekne je tá myšlienka vyjadrená v knihe Návrat kráľa od Tolkiena. Gondor je kráľovstvo, silné a vznešené, no už stáročia bez kráľa. Krajine celé generácie vládnu správcovia. Ich rod je mocný, ale nikdy nebudú kráľmi. Vládnu v mene kráľa, s jeho mocou a z jeho poverenia. No vedia, že ich sila nestačí na to, aby si sadli na trón kráľa alebo aby použili prostriedky, ktoré sú vyhradené len jemu. Vlastná sila rodu správcov stáročiami upadá a nepriatelia sú stále bližšie a bližšie. V kritickej chvíli, keď je všetko na hrane, sa objaví právoplatný kráľ. Je chudobný, zabudnutý a považovaný za tuláka z divočiny. Ale je právoplatným potomkom z kráľovskej línie. Jediným. On jediný má kráľovskú moc. Iba vďaka nej, nie vďaka sile vojsk alebo šikovnosti diplomacie, vyhrá bitku a zachráni krajinu. Starý správca si radšej siahne na život, než by mal prijať a uznať toho, ktorý ho zachránil. Jeho syn a nástupca je naopak vďačný a hrdý na to, že jeho kráľ sa vrátil. Na rozdiel od svojho otca pozná svoje miesto, vie, že je služobník. 

Dnešné čítania odkrývajú pravdu o nás, aj o Bohu, o tom, kým sme my a kým je on. A čo s tým.

1. Kto som
Človek, ktorý zablúdil, stvrdlo mu srdce a nemá bázeň ani pred Bohom. Tak to hovorí Izaiáš a má pravdu: "Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou?" 
Žalmista o ňom hovorí, že je Pastier svojho ľudu a Vinohradník, ktorý vysadil nás, svoju vinicu. A Ježiš ho nazve pánom, "svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť" a odcestoval. 

Boh je ten, čo to s tebou nevzdá. Nikdy. Napriek tej trpkej pravde o tebe.

3. Čo robiť
Izaiáš nám ukazuje, čo robiť. Hovorí sa tomu pokánie. Čo to znamená? Padnúť na tvár pred Bohom, priznať svoju hriešnosť i neschopnosť uzdraviť to, čo sme nechali zájsť tak ďaleko, že to vyrástlo do obludných rozmerov.
Obráť sa k Bohu. "Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou", volá Izaiáš. "Vzbuď svoju moc a príď nás zachrániť. Bože zástupov, vráť sa,  zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu," volá žalmista. To nie je volanie: "Pane, príď urobiť poriadok so svetom okolo." V prvom rade to znamená "Pane, príď urobiť poriadok so mnou. Zatras mnou, aby som sa spamätal." Proste príď a naordinuj mi liečbu, nech je akokoľvek ťažká a bolestná. To je dobrý program na prvý adventný týždeň.