Nepočujem...

CR-32 ST

Bol som na jednej návšteve. Rodičia a kopa detí, ktoré sa okolo nás stále motali a stále niečo potrebovali. A rodičia dookola opakovali: "Nepočujem, nepočula som..." Aj mi to bolo chvíľu divné, lebo som mal dojem, že počujú dobre a že niekedy, keď už je toho hluku neúnosne, by radšej nepočuli. Na chvíľu.

Ale potom mi došlo, že sa len pokúšajú naučiť svoje deti vyjadrovať vďačnosť. Nie byť vďačné, to tie deti sú. Ale povedať to, v ten správny čas a správnym spôsobom.

Koľko úsilia my dospelí vynaložíme, aby sme naučili deti vďačnosti. Aj keď sami vďačnosť vyjadriť zabúdame. Ježišova skúsenosť z dnešného evanjelia hovorí o smutnom pomere 1:9. Deväť z desiatich uzdravených by potrebovalo, aby im niekto dookola pílil uši tým "Nepočujem!". Ale bojím sa, že by to nepomohlo. Nie len deti vedia vypnúť svoje uši.

Skús si dnes vytvoriť a modliť sa akési litánie vďačnosti.