Znamenia

CR-28 PO

Spomínam si na pár rozhovorov, ktoré s rôznymi ľuďmi prebehli niekedy začiatkom roka. Opakovane pri nich zaznievalo, že svet sa nejako podivne mení, zrejme nie k lepšiemu. Že to ľudsky vyzerá na nezvratný proces, na niečo, čo už môže zmeniť, alebo ešte lepšie premeniť, iba Boh. A potom prišiel marec, apríl, Veľká noc v prázdnom kostole, chvíľka uvoľnenia, a teraz videnie Vianoc v prázdnom kostole. A ďalšej Veľkej noci. Mám chuť obviňujúc ukazovať prstom na toho a tamtoho a šplechnúť mu do očí: "Aj ty za to môžeš!" Ale toto nikomu nepomôže. Mne najmenej.

A potom, nemôže to byť práve toto všetko jedno z tých znamení Božej moci, ktoré spomína Ježiš v dnešnom evanjeliu? Boží prst v ľudskej tragédii? Alebo tragikomédii.

Už sme totiž vyskúšali všeličo, už sme sa naposmievali, naspochybňovali, narozčuľovali, zanadávali sme si, zapartizánčili... . OK, všetko sú to prirodzené reakcie. Ale teraz treba konečne napodobniť Ninivčanov, ktorí "sa kajali na Jonášovo kázanie."

Jedna známa sa toť ocitla na pár dní v izolácii. Čakala na výsledok testu. Pýtal som sa, ako to zvláda. Išlo to, bolo to len krátko. Z rozprávania som mal dojem, že za tie 3-4 dni stihla upratať celý dom. Ešte že nemohla ísť upratovať aj k susedom. A tak rozmýšľam: nedáva nám Boh cez všetky tie obmedzenia znamenie a čas na upratanie každý vo svojom vnútri.

Skús dnes, zajtra, pozajtra, spytovanie svedomia. Také, na ktoré si vyhradíš aspoň pol hodinu. S perom, papierom, zapálenou sviečkou, modlitbou. A nakukni do miestností vo svojom srdci, kam normálne nemáš čas vstúpiť. Alebo ochotu.