CR-29 ST A
Mám veľmi rád knihu Kôň a jeho chlapec. Je to jedna z Kroník Narnie a čítal alebo počúval som ju už aspoň sedem, osem krát. Je tam chlapec Šasta, ktorý zažije vo svojom živote strašné veci. Vychováva ho chudobný rybár Aršíš, ktorý mu zachránil život keď bol ešte maličký a osvojil si ho. Ale chlapec je skôr pre neho sluhom, než synom a keď sa naskytne príležitosť, neváha ho predať do otroctva. Chlapec v poslednej chvíli utečie. Cestou za slobodou prežije mnohé strasti, musí prejsť púšťou, naháňa ho lev, je vyčerpaný. A keď už myslí, že je konečne v cieli, musí utekať zase, ďalej, sám. V tejto svojej biede sa stretne s niekým, koho nepozná, ale kto pozná jeho, a vyrozpráva mu o svojom nešťastí, o biede, o bolesti zo všetkého, čo všetko v jeho živote nie je fér... A potom mu ten neznámy, ktorým nie je nikto iný ako Aslan, ukáže súvislosti. A Šasta pochopí zmysel vecí. A tiež že nie je ani tak nešťastný, ako len unavený:-).
Premýšľal som nad výkrikmi emócií, ktoré sprevádzajú sprísňovanie covidových opatrení. Lebo každého z nás to nejako dotýka. A na každého to nejako vplýva. Prečo ja a prečo nie tamten. Prečo obchody a autobusy áno a kostoly nie. Prečo kostoly áno a fitká nie. A podobne. Je to celkom ako v tej knihe.
Jedna z odpovedí sa, myslím, nachádza v dnešnom evanjeliu: "Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať." Dostali sme veľa. Stavím sa, že sa ti dostalo lepšej výchovy, než týpkom, čo v hneve hádžu dlažobnými kockami. Pravdepodobne si mal viac šťastia na láskyplnú rodinu, než tí, čo učia malé deti kričať do megafónu vulgarizmy. Dostal si viac lásky, starostlivosti, nežnosti... A tak sa prirodzene od teba aj odo mňa čaká viac trpezlivosti, pokoja a porozumenia. Lebo ty aj ja mám z čoho čerpať. Niektorí ľudia okolo nás už možno nemajú z čoho. A zostal im len primitívny hnev.
Samozrejme ešte je tu druhý rozmer. Dostali sme veľa. Máme aj poslanie. Lebo svätá omša je BohoSLUŽBA. Tedy služba, ktorá je dôležitejšia, než čokoľvek iné. Lebo Boh je prvý a jediný.
Ale úprimne, čo nás štve? To, že nemôžeme dať Bohu to, čo mu patrí (Bohoslužba). Alebo to, že nemáme niečo, na čo sme si zvykli ako na samozrejmosť? Z toho prvého sa rodí bolesť. Z toho druhého hnev. To prvé je bolesť z toho, že nemôžem niečo dať. To druhé hnev z toho, že nemôžem niečo mať. A že iní môžu. Z toho druhého potrebujeme robiť pokánie.
