CR-27 PO
"Čudujem sa, že od toho, ktorý vás povolal v Kristovej milosti, tak rýchlo prebiehate k inému evanjeliu." Tak začína dnešné prvé čítanie. Keď som ráno premýšľal nad týmto Pavlovým povzdychom, vírili sa mi v hlave dve veci.
Prvá. Pred pár dňami som čítal, že čínski súdruhovia sa nezastavia ani pred prekrúcaním evanjelia. Doslova. Poznáte príbeh o Ježišovi a žene, ktorú pristihli pri cudzoložstve. Dav ju chce ukameňovať, Ježiš ich schladí doporučením, aby prvý kameň hodil niekto, kto z nich je bez hriechu. Taký sa nenašiel. Príbeh končí tým, že Ježiš jej povie: "Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš." V čínskej verzii je to ale inak. Tam Ježiš počká, kým všetci odídu, potom ženu ukameňuje sám a na záver, s pocitom dobre vykonanej práce, skonštatuje: "Aj ja som hriešnik. No ak by zákon mohli vykonávať len ľudia bez poškvrny, právo by bolo mŕtve." Našťastie kresťania v Číne vedia, odkiaľ vietor fúka a k novému evanjeliu nijako húfne neprebiehajú.*
Druhá. Slovo evanjelium znamená dobrá zvesť a dobré zvesti a správy máme radi všetci. Lenže čo je to dobrá a čo zlá správa? Až príliš ľahko si zameníme dobrý za ľahký a zlý za ťažký, obmedzujúci. Ako tí dvaja páni z dnešného evanjeliového podobenstva, kňaz a levita. Vybrali si ľahšiu, nie lepšiu cestu. A na druhej strane Samaritán, ktorý si starostlivosťou o raneného podstatne život skomplikoval.
Sú situácie, kedy ľahšie nie je to isté, čo lepšie, múdrejšie, či dokonca zbožnejšie. Blahoslavený, kto to vie rozlíšiť.
