Deň T1

CR-30 SO

Premýšľam nad slovom do dnešného dňa T. Je sobota a evanjeliový príbeh z dnešnej liturgie sa tiež odohráva v sobotu. Ježiš je na návšteve v dome "ktoréhosi popredného farizeja". Ježiša zaujalo, "ako si pozvaní vyberali popredné miesta." Neodpustil si poznámku:
"Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty... Choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘" 
Zdá sa mi, že zmienka o zahanbení alebo pocte je tu myslená skôr ironicky. Možno boli fakt smiešni v tom, ako im záležalo, kde budú sedieť. 
Podstatná je tu iná myšlienka, a síce to prijať svoje miesto. S pokorou, ako fakt. 
Tvoje miesto v zasadacom poriadku na svadobnej hostine nehovorí nič o tom, kto si. Hovorí len čo to o tom, čo si o tebe myslia tí, čo ťa pozvali. A ani to nie je presné. Len s pokorou prijmi svoje miesto. Nakoniec veď to nie je navždy. Orientálna svadba trvala aj týždeň. Tie naše sú oveľa kratšie.

To, čo sa dnes dozviem, až otvorím zalepenú obálku, tiež nebude hovoriť nič o tom, či som dobrý alebo zlý, zodpovedný alebo nezodpovedný. Bude to len informácia o tom, na aké miesto ma na najbližšie dni vykázal alebo nevykázal prevít Covid. Fakt. Nič viac a nič menej. Dúfam, že to budem vedieť prijať práve takto. Bez hnevu, s pokojom. A vďačnosťou. Buď za to, že možno práve teraz nie som nebezpečný. Alebo za to, že už nevedomky nikoho neohrozím tým prevítom, čo sa vo mne zrejme usídlil.