CR-22 PO
Sviatočný deň, synagóga plná ľudí, a medzi nimi zaujali zvlášť dvaja: Ježiš - potulný učiteľ a jeden handicapovaný domáci. Nie že by ten chorý niekoho naozaj zaujímal. Ale miestni zákonníci a farizeji striehnu, či ho Ježiš uzdraví. Ak sa to podarí, budú mať proti nemu zámienku, pretože v sobotu vykonáva lekársku prax. A to sa nesmie. Teda nesmelo.
V skutočnosti nikomu na tom chorom nezáleží. Je pre nich len vecou, prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Dobre že Lukáš tento príbeh zaznamenal, pretože postoj kresťana musí byť rozhodne iný. Musí nám záležať na človeku. Chorý človek, jedno či zmrzačený telesne alebo duchovne, musí byť v strede nášho záujmu. Spomeňte si na smutné slová pápeža Františka: Mysleli sme si, že môžeme byť navždy zdraví v chorom svete... Sú výzvou postaviť to, čo je choré do stredu našej pozornosti. A nasadiť sa za uzdravenie sveta.
Ale my sa stále odmietame zaoberať zmrzačenosťou sveta, v ktorom žijeme a z ktorého žijeme. Zvykli sme si ho ignorovať. Ignorovali sme vyschnutú ruku Afriky, Latinskej Ameriky, Číny... A robíme tak doteraz. Veď nás sa to netýka, prečo by sme sa mali obmedzovať. Keď sa zrazu aj u nás objavili problémy, s ktorými si nevieme rady, narastá počet ľudí, ktorí chcú ignorovať aj tie. Prečo by sa mali obmedzovať mladí kvôli nejakému vírusu. Vymýšľajú dôvody, prečo nie. Však nakoniec u nás na to zomreli len tí druhí, v tomto prípade starí, zatiaľ ich nebolo veľa. A mladší to znášajú dobre a pomerne spokojne si môžu žiť v chorom svete ďalej. Kým nezostarnú. Dovtedy sa to dá ignorovať.
Ježiš nám dáva iný príklad. "Vstaň a postav sa do prostriedku!" hovorí chorému. A hoci im to ani tak nedošlo, hoci ďalej len striehli, Ježiš ho uzdravil. Aj za tú cenu, že mu to skomplikuje život, popozeral sa po všetkých a povedal mu: "Vystri ruku!" On to urobil a ruka mu ozdravela. Ale oni, plní nerozumu, radili sa, čo urobiť s Ježišom.
