Musí byť vyzdvihnutý...

Povýšenie Svätého kríža

Príbeh putovania Izraelitov po púšti ma asi neprestane udivovať. Tak veľmi sa podobá na tie naše príbehy... Už prvá veta dnešného prvého čítania: "Ľud začal chabnúť na ceste." Chabnúť, to slovo je cudzie môjmu slovníku, tak som si pozrel aj iné preklady. A dočítal som sa, že "cestou bol ľud netrpezlivý" (SSV), "na cestě ztratil trpělivost" (Bible21), "lid propadl na té cestě malomyslnosti" (ČEP). Čo sa im stalo? Sú slobodní. Už nie sú ich životy ohrozené ničím iným, než púšťou. Každý deň dostanú svoje jedlo. To je viac, než o čom mohli v egyptskom otroctve čo i len snívať. Nemusia ťažko pracovať, poháňaní bičmi dozorcov. Musia len kráčať s ostatnými. Od oázy ku oáze. Každý deň. Nehladujú, netrasú sa o život, netrpia, netrápia sa... len stratili trpezlivosť. Zrazu majú pocit, že niet vody a protiví sa im jedlo, ktoré ešte pred časom nazvali chlebom z neba. Teraz ho s pohŕdaním nazvú biednym pokrmom. Keby boli v Egypte, putovanie púšťou by pokladali za prechádzku rajskou záhradou.

Pripomínajú mi nás. Teba. Mňa. Väčšina našich problémov totiž vyzerá pri pohľade zvonku podobne smutno smiešne. Napríklad také skučanie proti rúškam, spochybňovanie opatrení, vymýšľanie miliónov dôvodov, prečo nie. Namiesto jediného, prečo áno... Netrpezliví, malomyseľní, ochabnutí. Ale nevďační. Neochotní prijať cestu púšťou ako čas pokánia za svoje svoje hriechy. Bojím sa chvíle, keď budeme musieť padnúť na hubu. Ako oni: "Pán poslal na ľudí ohnivé hady. Ony hrýzli ľud a mnoho ľudí z Izraela zomrelo."

A pritom je aj jednoduchšie riešenie, ako sa vysporiadať so svojou netrpezlivosťou či malomyselnosťou:

Zodvihni kríž z prachu, povýš ho a kráčaj ďalej, pozerajúc naň. Ako na métu...