CR-24 NE A
Včera na mňa niekde z internetu vyskočil obrázok s citátom: "Každý človek má svoj limit. Limit bolesti, limit sĺz, limit citov, limit nenávisti. Dokonca aj limit odpúšťania." Trochu som nad tým premýšľal. Áno, všetci máme svoje limity. Slzy sa môžu minúť, city ochladnúť a bolesť môže človeka zlomiť. Nie, nenávisť je zo svojej podstaty neohraničená a nezastaví ju dokonca ani smrť. Ľudia dokážu nenávidieť až za hrob. I za hrobom. Odpúšťanie musí zo svojej podstaty bezhraničné. Lebo neodpustenie zabíja. Tu, i za hrobom.
Sirachovec (prvé čítanie) má v tom jasno: "Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť. Mysli na rozklad a smrť a ostaň verný." Aj Ježiš. Keď sa ho Peter pýta, koľko krát, odpovie mu obrazne: "Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz." Teda nie vždy (sedem krát), ale vždy vždy (sedemdesiatsedem krát).
Prečo odpúšťať? Lebo nie odpustenie, ale neodpustenie predstavuje limit. Človek, ktorý neodpustil, je väzeň, uväznený vo vlastných hraniciach. S ťažkou guľou viny iného, pripútanou reťazou k pravej nohe. Možno si to už aj ty zažil: Niekto ti ublížil, ty sa s tým trápiš dlhý čas, hneváš sa a živíš to v sebe. Vlečieš to ako ten väzeň guľu na nohe. A ten druhý si žije spokojne, už ani netuší, že ťa zranil. Jediný, komu tvoje neodpustenie ubližuje, si ty.
No dobre, nie tak celkom jediný. Ak si to ten druhý uvedomuje, zraňuje to aj jeho. No ak on prosí o odpustenie a ty mu ho nedopraješ, on je voľný, ale ty si väzňom.
Jasné, máš právo na jeho ospravedlnenie. Ale skutočné ospravedlnenie, uzdravujúce pre oboch, môže prísť až po odpustení. Najprv musím vo vnútri odpustiť a potom budem schopný prijať ospravedlnenie druhého tak, aby malo moc uzdravenia. Úprimne, niekedy túžime po ospravedlnení, lebo by sme tých druhých radi videli ponížených, zlomených, čakáme satisfakciu akési uznanie, že my sme tí lepší. Nazývame to ospravedlnením, no má to skôr znaky pomsty. Vtedy je pre nás lepšie zrieknuť sa práva na odpustenie a len odpustiť.
Ako odpustiť? Odpustenie je rozhodnutie. Napríklad takto: Zriekam sa hnevu, trpkosti, zloby, zlých myšlienok, pomsty... voči tomuto človeku. Nechcem sa na neho hnevať, nechcem, aby sa cítil mizerne, kvôli tomu, čo mi urobil, nechcem, aby bol preto potrestaný, nepotrebujem, aby to pochopil... Prosím Bože, požehnaj ho a daj mu všetko len to najlepšie. Keď to budeš hovoriť, pravdepodobne sa bude všetko v tvojom búriť, kričať a zúriť. Tvoje pocity ti ešte nejaký čas budú hádzať polená pod nohy. Vydrž to. Emócie majú svoje limity a časom vyprchajú. Nemajú takú silu, ako naše rozhodnutia.
Nie si na to sám. Páči sa mi to podobenstvo, ktoré vyrozprával Ježiš v dnešnom evanjeliu. Napadlo mi, že kráľ odpustil svojmu sluhovi ten nepredstaviteľný dlh hlavne preto, aby on ľahšie odpustil tých 300€ svojmu kolegovi. Proste mu záleží na odpustení. Nepomohlo a sluha zostal uväznený vo svojom neodpustení. Tak ho kráľ dal uväzniť aj fyzicky. Snáď tam, v temnej, zaplesnenej kopke konečne pochopí, čo ho ťaží.
Bohu záleží na tom, aby sme odpustili. Nechce, aby sme boli vnútorne uväznení. Predchádza nás svojou milosťou, dáva nám silu odpustiť. A ak sme tak tupí, že nič iné nezaberá, niekedy nás nechá padnúť až na dno. Ak to pomôže. Tak chápem, čo hovorí Sirachovec: "Kto sa chce pomstiť, zakúsi pomstu od Pána, ktorý si zachová jeho hriechy v pamäti."
Nepotrebuješ padnúť na dno. Urob rozhodnutie. Teraz, hneď!
