Čo by nám Pavol napísal...


CR-22 SO

Keď kuriér priniesol do Korintu prvý Pavlov list, asi sa tamojšia kresťanská komumita necítila najlepšie. Prvú farnosť v Korinte založil Pavol. A keď boli zastabilizovaní, išiel ďalej. Lenže ich stabilita nebola veľmi stabilná a roztržky boli v tej farnosti asi na dennom poriadku. Prirodzene to bolo pochopiteľné: Korint bolo vykričané mesto, známe svojím bohatstvom a nemravnosťou v každej oblasti. Multikultúrne mesto, kde sa miešali národnosti, jazyky a kultúry. A mesto multináboženské, takže si tam ľudia zvykli vyberať, čo sa im hodilo. A keď si ešte predstavíme, že dve tretiny obyvateľov tvorili otroci... Korinťania sa veselo handrkujú, strpia medzi sebou aj očividnú nemravnosť, keď si nevedia rady, obrátia sa na pohanské súdy, a tí, čo sú ešte verní, sa rozčesnú na dva tábory, jeden za Pavla, druhý za Apolla. 

V tejto situácii napíšu Pavlovi a žiadajú ho, aby sa vyjadril. A on sa vyjadril, o tom sú oba jeho listy do Korintu. V úryvku, ktorý čítame pri svätej omši dnes, reaguje práve na rozkol v komunite. Píše: 

"My sme blázni pre Krista, ale vy ste múdri v Kristovi; my sme slabí, a vy silní; vy ste slávni, my znevážení. Až do tejto hodiny sme hladní, smädní a nahí, bijú nás päsťami, sme bez domova, ťažko pracujeme vlastnými rukami..."

Ono to treba pripomenúť: Kým Korinťania vedú žabomyšacie vojny o tom, ktorý apoštol je dôležitejší, apoštoli znášajú hlad, smäd a utrpenie pre Krista. Pavol nestojí o to, aby ho uctievali. Bol by radšej, keby ho nasledovali v jeho postojoch:

"Keď nás preklínajú, my žehnáme, keď nás prenasledujú, my to znášame, keď nás potupujú, my sa modlíme."

Keby tak robili aj oni, v Korinte by to vyzeralo inak. Vlastne aj u nás. Aj u nás niektorí vedú žabomyšacie vojny o tom, ktorý pápež je lepší. Hoci tí obyčajne nenasledujú príklad ani jedného, ani druhého. Alebo o tom, aký spôsob prijímania Eucharistie je ten jediný zbožný. Alebo... Kto vie, čo by nám na to napísal Pavol.