CR-21 ŠT
"Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi," píše Pavol veriaci do Korintu (prvé čítanie). A pokračuje: "Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní,.., takže vám nechýba nijaký dar milosti."
Je to samozrejme hyperbola, Pavol trochu zveličuje, v skutočnosti má aj iné starosti, než len vzdávanie vďaky za Korinťanov... Myslím, že to jeho ustavične chce vyjadriť niečo iné. Podobne ako Ježišovo buďte pripravení z dnešného evanjelia. Ide o to, na čo sa sústreďujeme, čomu darujeme svoju pozornosť.
Hospodár nemá čas dookola len fňukať nad tým, čo nemá. Musí sa postarať o to, čo má. Dôraz kladiem na to len. Dokonca ani zlodej ti nepríde ukradnúť to, čo nemáš, zaujíma ho len to, čo máš. Pavol vie, že toho, čo kresťanským komunitám chýba, je nespočetne a zbláznil by sa, keby si všímal len to. Radšej, celkom rozumne, predovšetkým vzdáva vďaky za milosť, ktorú dostali.
Napríklad taká korona a naša farnosť. Musíme sa vzdať viacerých aktivít a iniciatív, ktoré nás budujú a ktoré budú chýbať. Zrejme na niekoľko rokov. Musíme si zvykať na obmedzenia, ktoré nás obmedzujú. A o pár mesiacov to už nebude len o tom, že rúška sú nepohodlné a dezinfekcia škodí pokožke. Ono nás to zmení. Odvykneme si, vytvoríme si nové návyky a nové štandardy.
Môžeme sa hrať na nezodpovedných pirátov, obchádzať pravidlá, tváriť sa, že sú to hlúposti a to všetko s pocitom hrdinského boja za slobodu. Tým ale iba ukážeme, že nevieme rešpektovať iných, že sme plytkí, neverní a nedôveryhodní. Ako nám má svet veriť, že človek má napríklad silu zachovať desatoro aj keď mu nerozumie, keď my sami nie sme schopní akceptovať rozumné opatrenia? Alebo ich prijať ako skutok pokánia... Alebo môžeme fňukať, že nemáme v sväteničkách požehnanú vodu a prijímame Eucharistiu na ruku...
Alebo môžeme vzdávať vďaku Pánovi za to, čo máme. Hospodáriť s tým čo máme. Nájsť nové spôsoby života viery hoci aj s rúškami. A byť tak pripravení privítať Pána, keď príde vo svojej sláve.
