CR-18 PO
Príbehy ako ten z dnešného evanjelia sú tak tak zázračné, že niekedy, uchvátení nadprirodzeným úkazom, ľahko prehliadneme niečo dôležité. Mňa dnes zaujali Petrove slová: "Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode." Pretože aj naša cesta vedie cez vodu.
V Petrovom príbehu totiž nie je najdôležitejšie, že kráča po hladine, ale že prechádza cez vodu, pretože uveril (1) a kráča ku tomu, ktorému uveril (2). Ako Židia, ktorí boli vyslobodení z pekla Egypta, uverili Bohu a prešli cez Červené more. V ústrety tomu, v ktorého uverili.
Alebo ako každý pokrstený. Tá symbolika nám trochu uniká, pretože väčšinou krstíme novorodencov a miesto krstu ponorením uprednostňujeme z praktických dôvodov (nemáme baptistériá, krstné "bazény") krst poliatím.
V staroveku krstili na niektorých miestach tak, že dospelý, ktorý uveril v Ježiša a prijal jeho výzvu "Poď!" vstúpil v baptistériu (krstná kaplnka) do krstného bazéna. Nekráčal síce po hladine, ale vstúpil do vody po schodíkoch jednou stranou (1). V strede ho čakal biskup alebo kňaz (2), ktorý ho trojitým ponorením pod hladinu pokrstil v mene Otca, Syna a Ducha Svätého. Novopokrstený vyšiel po schodíkoch druhou stranou a voda z neho tiekla ako z Petra. No dôležitejšie je, že prechodom cez vodu vstúpil do Cirkvi ako Peter do loďky. Totiž jedným zo symbolov Cirkvi je práve loď. Novopokrsteného potom odviedli na jeho miesto v kostole, práve v časti, ktorú nazývame chrámovou loďou.
Zaujímavé je aj to, čo sa dialo ďalej. Keď Peter s Ježišom nastúpili, tí, čo boli na loďke, klaňali sa Ježišovi a vraveli: "Naozaj si Boží Syn!" A to robíme v loďke Cirkvi, spolu sa klaniame tomu, o ktorom veríme, že je naozaj Boží Syn.
Každopádne nezávisle od toho ako sme boli pokrstení, s Kristom sme vstúpili do loďky, ktorý sa volá Cirkev. Spolu s ostatnými sa mu klaniame a spolu s ostatnými vyznávame "naozaj si Boží Syn". To spolu je dôležité.
