Apoštol Jakub
Pavol zase raz trafil klinec po hlavičke. V dnešnom prvom čítaní hovorí: "Bratia, tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my." Sme hlinené nádoby. To je známy biblický obraz - človek, stvorený z hrnčiarskej hliny. Symbol, ktorý hovorí o našej malosti a bezvýznamnosti (hlina) i o múdrosti a láske Boha (hrnčiar). O našej krehkosti a nestálosti (nádoba, ktorá sa ľahko otlčie alebo rozbije), i o tom, v čom spočíva naša skutočná hodnota (poklad, ktorý nosíš vo svojom vnútri).
A tak máme vždy dve možnosti:
- Môžeme fňukať nad tým, že sme bezcennou hlinou a postupne sa nechať rozdroliť životom. Alebo sa necháme pretvoriť Bohom. On má v tvorení nového človeka z prachu a hliny už overenú prax.
- Môžeme si zúfať nad tým, čo všetko na nás Boh dopúšťa. Alebo v tom budeme hľadať jeho tvorivú moc, ktorá premieňa hlinu na nádobu.
- Môžeme sa trápiť vlastnou, alebo pohŕdať cudzou krehkosťou hlinených nádob. Alebo môžeme sústrediť pozornosť na poklad, ktorý je vo vnútri ukrytý.
- Môžeme s pokorou prijať pravdu o sebe, totiž že každý z nás je nejako tvarovaná hlina, že sme prach a väčšina z toho, čo si na sebe ceníme, sa časom na prach obráti. Alebo môžeme sami seba považovať za cennejších, než v skutočnosti sme. Riskujúc, že budeme len navonok dobre vyzerajúcim prázdnom.
Apoštol Jakub bol takou nádobou. Ak by sme ho hodnotili len podľa epizódky z dnešného evanjelia, bola by to nádoba, ktorá si veľa obdivu nezaslúži. No podstatné je to, čo Jakub nosil vo svojom vnútri, poklad, kvôli ktorému bol ochotný žiť, aj zomrieť.
Čo nosíš vo svojom srdci ty?
