CR-14 PO
Hroby sú zvláštne. Akoby bol každý miestom, kde sa stretá a prelína časnosť a večnosť, náš prirodzený svet s tým nadprirodzeným. Brána z nášho sveta do večnosti. Brána, cez ktorú môže prejsť vždy len jeden. Môžeme (a máme) ho odprevadiť. Ale v istom momente ho musíme nechať ísť ďalej samého.
Možno aj preto trval Ježiš na tom, aby ten dav ľudí z Jairovho domu odišiel. Lebo smrť sa stáva v istom momente niečím veľmi súkromným. Je to vtedy, keď Kristus zoberie zomrelého za ruku a on sa prebudí.
My kresťania veríme, že sa to deje vždy, aj keď len veľmi zriedka na našej strane brány. Že Kristus každého zomrelého chytí za ruku a prebudí k životu, ktorý je vznešený a večný.
Preto sa náš smútok pri pohrebe mieša s nádejou. Smútime, lebo odišiel človek, jeho miesto zostalo prázdne a dlho, veľmi dlho bude chýbať. Ako keď zvesíš obraz a na stene zostane prázdny klinec a svetlý obdĺžnik. Vždy keď tam pozrieš, spomenieš si. To je náš smútok.
Mieša sa s nádejou, že pre toho, ktorý odišiel, je to takto lepšie. Že ho Ježiš práve drží za ruku, on vstáva k životu, ktorý je neporovnateľne lepší a do uší a srdca mu znejú slová, podobné tým z dnešného prvého čítania: Navždy si ťa zasnúbim, "zasnúbim si ťa v spravodlivosti a práve, v láske a milosrdenstve, zasnúbim si ťa vo vernosti a ty spoznáš Pána."
Mieša sa s nádejou, že pre toho, ktorý odišiel, je to takto lepšie. Že ho Ježiš práve drží za ruku, on vstáva k životu, ktorý je neporovnateľne lepší a do uší a srdca mu znejú slová, podobné tým z dnešného prvého čítania: Navždy si ťa zasnúbim, "zasnúbim si ťa v spravodlivosti a práve, v láske a milosrdenstve, zasnúbim si ťa vo vernosti a ty spoznáš Pána."
