Božie telo
V dnešnom prvom čítaní počúvame poslednú Mojžišovu reč k ľudu. Jeho úloha končí, vyviedol národ z Egypta, previedol ich cez Červené more, štyridsať rokov putoval s nimi púšťou a teraz ich doviedol na hranice zasnúbenej zeme. Sú takmer v cieli a prišiel čas, aby sa s nimi rozlúčil. Lebo on do krajiny svojich predkov nevstúpi. Myslím že slová, ktoré adresuje Izraelitom, majú čo povedať aj nám.
"Spomínaj si na celú cestu, ktorou ťa Pán, tvoj Boh," hovorí Mojžiš, "týchto štyridsať rokov viedol po púšti, aby ťa pokoril a vyskúšal, aby sa ukázalo, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho prikázania alebo nie."
Možno ani nemusíme teraz zhodnotiť také dlhé obdobie. Ale čo by ste povedali napríklad na posledné tri mesiace? "Spomínaj si na celú cestu, ktorou ťa Pán, tvoj Boh" viedol posledné tri mesiace. To sú tie mesiace s rúškami a bez svätej omše, so všadeprítomnou dezinfekciou a bez chodenia kedykoľvek, kamkoľvek, s kýmkoľvek a prečokoľvek... Proste čas, keď nás Pán "viedol po púšti."
Načo? "Aby ťa pokoril a vyskúšal, aby sa ukázalo, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho prikázania alebo nie."
Je veľa vecí, ktorým nás mohli a mali posledné tri mesiace naučiť. Napríklad pokore, ktorá kráča ruka v ruke s vernosťou, pravdivosťou, skromnosťou...
Naozaj sa v tomto období zreteľnejšie "ukázalo, čo je v tvojom srdci." Aj v mojom, v srdciach nás všetkých. Ukázalo sa to dobré. Trpezlivosť, pokoj, radosť, nádej, láskavosť, miernosť, tvorivosť, iniciatíva, emapatia, záujem o druhých, ochota..., všetko to dobré v tebe, z čoho sa treba radovať, čo si treba ceniť a s čím treba ďalej pracovať. A vylieza z nás aj čo to z toho temného, pokriveného, zasmradnutého... Všetko to, čoho sa potrebujeme zrieknuť, prosiť o odpustenie a robiť pokánie.
Čomu ťa naučili posledné mesiace o tebe?
Toto obdobie ukazuje, do akej miery sú pravdivé naše slová, gestá, postoje, čo myslím skutočne vážne a čo sú len pózy. Ukazuje sa, "či budeš zachovávať jeho prikázania alebo nie," či pôjdeš jeho a našou cestou, alebo sa otočíš naspäť.
Izraelitom sa to počas putovania púšťou stávalo často, stále sa obzerali späť a peklo, ktoré nechali za sebou, otroctvo v krajine, v ktorej boli určení na vyhladenie, genocídu, bolo pre nich príťažlivejšie, než cesta vpred.
Pápež František to pred dvomi mesiacmi povedal celkom otvorene: "Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví v chorom svete." Tak sme zasa skoro zdraví, a choroba sveta je nám ďalej ľahostajná.
"Pokoril ťa," hovorí ďalej Mojžiš, "nechal ťa hladovať a potom ti dal za pokrm mannu, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst." A keď to hovorí, dobre si pamätá, ako s plnými bruchami nanny, ktorú dostali bez námahy a zadarmo, skučali za tou trochou dyne, póru a cibule, ktorých sa im občas ušlo za otrockú prácu. Cibuľa a pór, no dajme tomu. Ale dyňa?!
A Mojžiš uzatvára: "Nezabudni teda na Pána, svojho Boha, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva, a viedol ťa cez veľkú a hroznú púšť, kde boli ohnivé hady a škorpióny, po vyprahnutej zemi bez vody, ktorý pre teba z najtvrdšej skaly vyviedol vodu a sýtil ťa na púšti mannou, ktorú nepoznali tvoji otcovia."
Dnešná procesia môže byť pripomienkou nášho trojmesačného putovania, pri ktorom sme nemuseli ani vyjsť z domu. A ti v karanténe ani nemohli. Púšte u nás doma. Necháme sa viesť Kristom v Eucharistii. Tým, ktorý nás viedol a chránil, aj keď sme to možno nevideli, aj keď to dnes kde kto spochybňuje a zľahčuje.
Necháme sa nám viesť, budeme ho nasledovať krátkym putovaním po svätej omši. Vyjdeme z kostola, pôjdeme v sprievode a cestou sa štyrikrát zastavíme, aby sme počúvali Božie slovo, modlili sa a prijali požehnanie.
Každé z tých zastavení nám dnes má pripomenúť, že máme byť za čo vďační. V našej farnosti jeden z tých oltárikov pripravili zdravotníci. Lebo vedia, že majú začo byť vďační. O ďalší sa postarali rodiny. Lebo aj to byť celé dni zatvorení s deťmi doma nie je zďaleka len samá radosť a občas sa to podobá aj na (s)púšť. Naše rodiny majú začo byť vďačné. O iný oltárik sa postarali naše predavačky, veď si prešli strachom, stresom, obavami... a vedia, že majú za čo byť vďačné. A potom oltárik našich starých a chorých, ktorý pripravili naše chariťáčky.
Škoda, že na Božie telo sú zaužívané oltáriky len štyri. Pretože v skutočnosti by sme ich potrebovali oveľa, oveľa viac. Medzi nami nie je nikto, kto by nemal byť za čo vďačný. Asi sú medzi nami takí, ktorým to bolesť z nejakej straty, obavy z budúcnosti a lebo čokoľvek... bráni vidieť. Ale nie je medzi nami nikto, kto by nebol obdarovaný.
Chváľ Pána, oslavuj svojho Boha.
