Otázka, ktorá stále nezaznela

VN-04 NE A

"Čo myslíš, kedy toto skončí? Kedy otvoria kostoly?" A jedna vysoko aktuálna: "Koho si vyberiete na tie omše pre pätnásť ľudí, keď to dovolia ako v Čechách?" To je ukážka najfrekventovanejších otázok, ktoré dostávam posledné dva mesiace. Pre úplnosť musím povedať, že niektorí sa zaujímajú aj o to, ako sa mám a ako to všetko zvládam ;-) Ale jedna otázka mi celé tie týždne chýba. Vlastne si nepamätám, že by mi ju vôbec niekto položil. Je to otázka z dnešného prvého čítania: "Čo máme robiť?" Nemyslím tým, že či si máme umývať ruky, nelabzovať zbytočne kdekade a nosiť aj naďalej rúška... To je asi jasné. Ide mi o hlbšie "Čo máme robiť?!"
"V deň Turíc vystúpil Peter s Jedenástimi a zvýšeným hlasom im povedal: ‚Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.‘ Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: ‚Čo máme robiť, bratia?‘"

Čakal by som, že začnú po Petrovi hádzať dlažobné kocky, lebo síce hovorí pravdu, ale takú, čo sa zle počúva. Ale oni sklopili oči a pýtajú sa: "Čo máme robiť, bratia?"
A čo na to Peter? "Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha."
Čo im to hovorí?
  1. Robte pokánie. To znamená skoncujte so všetkým zlom vo svojom živote a napravte, nahraďte alebo odčiňte zlo, ktoré ste doteraz spôsobili.
  2. Dajte sa pokrstiť. Oni sú židia. Ak príjmu krst, prestanú byť židmi. Rodina s nimi preruší zväzky, vylúčia ich z komunity... Takže Peter ich stavia pred radikálnu voľbu.
  3. Dostanete dar Svätého Ducha. Prestaňte svoj život stavať na sebe, na svojich schopnostiach a možnostiach. Urobte Ducha Svätého architektom svojho života.
V duchu obrazu, ktorý použil Ježiš v dnešnom evanjeliu, by sme mohli Petrovi vložiť do úst slová: "Vstúpte bránou, ktorou je Kristus."

A teraz déjà vu, ktoré mám pri tom čítaní. V piatok 27. marca 265 Petrov nástupca, pápež František, vyznával pred celým svetom:
"Pane, tvoje slovo dnes večer tne do živého a týka sa nás, všetkých. V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete."
Nehovorí vy ako Peter, hoci by si to mohol dovoliť. Hovorí my.
  • My, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko.
  • My, lakomí po zárobku, sme sa nechali pohltiť vecami a vyčerpať náhlením.
  • My sme sa nezastavili sme pred Božími výzvami
  • Nami nepohli ani vojny a planetárne nespravodlivosti.
  • My sme ignorovali volanie chudobných.
  • My sme si mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví v chorom svete.
Myslíš, že preháňa? Malý príklad: Klávesnicu, do ktorej teraz ťukám, monitor, na ktorý pritom pozerám, mobil, cez ktorý som pripojený na internet..., si môžem dovoliť preto, že to vyrobili otroci v Číne. Keby sa tie veci mali vyrábať na Slovensku, môj plat by na to nestačil. Lebo my nie sme otroci, nikto z nás by za takých podmienok nepracoval. A ani keby bol na to niekto ochotný, nedovoľujú to naše zákony a normy. Našťastie. Ale jediné, čo ma doteraz na tom všetko vyrušovalo je, že cez ten mobil ma vraj môžu Číňania sledovať.
Logicky by malo nasledovať: "Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: ‚Čo máme robiť, bratia?‘"
Ale nič také sa nedeje. Miesto toho sa trasieme, kedy už konečne budeme môcť byť zase zdraví v chorom svete.
Keby sme sa spýtali, Peter by nám povedal: Robte pokánie, obnovte krstnú vernosť v mene Ježiša Krista, nechajte sa viesť Duchom Svätým. A hovorí to aj František:
"Cez túto pôstnu dobu zaznieva tvoja naliehavá výzva: ‚Zmeňte sa!‘, ‚Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom‘ (Joel 2, 12). Voláš nás, aby sme prijali tento čas skúšky ako čas rozhodnutia sa. Nie je to čas tvojho súdu, ale nášho súdu: čas vybrať si, čo stojí za to a čo sa pomíňa, rozoznať, čo je nevyhnutné od toho, čo nie je. Je to čas presmerovať náš život k tebe, Pane, a k druhým."
Ale my máme úplne iné problémy: Nemôžem ísť do potravín medzi deviatou a jedenástou (Platí to ešte?). Už pred mesiacom som sa potreboval dať ostrihať, hrivu mám ako Samson. A Krčméry v správach hovoril, že nebudem môcť ísť na dovolenku do Chorvátska. A k tomu musím nosiť to rúško...

Ale vážne, bez irónie: všetky tie obmedzenia môžeme prijať ako pokánie. V porovnaní s tým, čo sme svojím nezáujmom a ľahostajnosťou nepriamo podporovali, keď nami "nepohli ani vojny a planetárne nespravodlivosti," sú to skutky pokánia smiešne drobné a nenáročné.
Pochybuješ o tom? Malý príklad: Videl som video, titulok hlásal, že čínske deti sa vrátili do škôlok. Vo videu pochodovali v dvoch radoch s metrovým odstupom medzi sebou deti. Oblečené do rovnošiat, s rúškami a nejakými kozmonatskými helmami na hlavách. Bez úsmevu a života. Ani nie ako cvičené opičky. Ako stroje. A nejaké mamy to s nadšením komentovali. S túžbou, aby aj u nás už konečne... Konečne čo? Deti sa stali sa malými, sociálne izolovanými monštrami? To nie. Aby otvorili škôlky a mamy mohli konečne do roboty. Lebo musia. Lebo nemajú inú možnosť. Čo to urobí s tými deťmi, to netušíme. Ale čo to urobí s hypotékou, to je jasné. 
Nie je to choré? My sme naozaj zasiahnutí pandémiou. Takou, pri pri ktorej je koronavírus len smiešnou epizódkou. 
Minule som počul jedného vypočítavať, koľko nás bude stáť obnova krajiny do podoby pred koronakrízou. Pravdu povediac nie som si celkom istý, či práve to je tá verzia, ku ktorej by som sa chcel vrátiť... Potrebujeme obnovu. Ale iného druhu. Hlbšiu.
V Piesni vďaky dnešnej nedele oslavujeme Pána a vzdávame mu vďaky, lebo Kristus "zvíťazil nad hriechom a smrťou, ob­novuje celý vesmír a v ňom znovu nadobúdame plnosť života." To je obnova, do ktorej vkladám väčšiu nádej. Kristus, brána z každej krízy.