Pôst-05 PI
Už je to týždeň od Urbi ete orbi pápeža Františka, ale tie slová z piatkového večera mi stále nedajú pokoja. "Pane, tvoje slovo dnes večer tne do živého a týka sa nás, všetkých. V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete." Pre mňa sú spytovaním svedomia. Aj ja som sa cítil, napredoval, nechal, nezastavil, nepočul, aj ja som si myslel...
Pripomenulo mi to malé dieťa, keď sa učí chodiť. Robí tie nemotorné kroky, rýchlo prebehne priepastnú vzdialenosť od otca k mame. Lebo čím rýchlejšie, tým menšia pravdepodobnosť, že padne na hubu.
Napredovali sme rýchlo, cítili sme sa bezpeční, silní a schopní, nadradení a dôležití... Ale v skutočnosti sme sa len nenaučili v tomto svete chodiť. Vieme ním len neohrabane prebehnúť, rýchlo, sebastredne a bez obzerania sa naľavo či napravo.
Jeremiáš z dnešného prvého čítania vie, že sa musí naučiť chodiť vo svojom svete. Chodiť, nie tackavo prebehnúť. A to sa nezaobíde bez ťažkostí. Tie jeho mali podobu prenasledovania: "Počul som potupy mnohých: Hrôza zo všetkých strán! ‚Udajte ho! A udáme ho.‘ Aj tí, čo žili so mnou v priateľstve, striehnu na môj pád: ‚Hádam sa dá oklamať, zmocníme sa ho a vypomstíme sa na ňom.‘"
Jeremiáš vie, že toto je škola. Sústreďuje sa na to podstatné. Na toho podstatného. Ako dieťa, ktoré sa učí chodiť: "Pán je so mnou sťa mocný bojovník."
Skoncentruj svoj pohľad na toho, ktorý ťa učí. Je s tebou, aj keď sa ti to tak možno nejaví.
