Čo máme robiť bratia?

Veľkonočný utorok

Stále sa musím vracať ku homílii pápeža Františka z marcového Urbi et Orbi. Zazneli v nej veci, ktoré tnú do živého, zle sa počúvajú ak si ich zosobníme, ale nakoniec sa aj tak nedajú ignorovať.
"Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť” a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni. 
Búrkou opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o náš imidž; a odhalila sa opäť tá (požehnaná) spoločná príslušnosť, z ktorej sa nemôžeme vymknúť: že sme navzájom bratia...
V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete."
František prehovoril ako Peter z dnešného prvého čítania: Ide o "Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali." Naša reakcia by mala byť podobná reakcii davu, ktorý načúval Petrovi: "Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo máme robiť bratia?" A v platnosti zostáva aj Petrova odpoveď: "Robte pokánie."   

Aj keď je Veľká noc, pôstne obdobie sa nám akoby predĺžilo. Obetovaním toho, čo nemôžeme mať i obetovaním toho, čo nemôžeme dať, musíme robiť pokánie. Máme za čo. Búrka, ktorá zasiahla náš svet, vyniesla na povrch všeličo...