Neboj sa prijať...

Svätý Jozef

Dnes ráno som si odskočil na omšu do Vatikánu. Teda virtuálne samozrejme. Bol som trochu vyhúkáný (súkromná omša s pápežom u neho doma, len pár ľudí a tak :-) a moc som toho nerozumel (teda väčšinu:-). Ale jedna myšlienka sa mi nejako do hlavy dostala. Tak sa s ňou podelím...

Pápež František uvažoval nad evanjeliom dnešnej slávnosti. Jozef, hovorí evanjelista, bol muž spravodlivý. To je vlastne charakteristika jeho viery. Možno to znamená, že bol človekom, ktorý to mal v živote usporiadané. Poriadok v postojoch, vzťahoch, hodnotách, vo veciach, v práci... To bola dovtedajšia tvár jeho osobnej svätosti. A zrazu prichádza Boh s povzbudením, aby Jozef vstúpil do tajomstva, aby jeho svätosť dostala nový rozmer. František použil slovo mystérium.*
To mystérium mu kompletne prevráti život na ruby. Jeho sny a plány do budúcnosti sú šmahom ruky ta tam. Ak to urobí, ak príjme "Máriu, svoju manželku" a jej dieťa ako mystérium, s vierou, že "to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého," musí sa rozlúčiť so svätosťou usporiadaného života. Čaká svätosť neistoty, v ktorej mu zostane jediná istota, Boh.

Nepripomína vám to niečo? Už teraz je jasné, že najbližšie mesiace bude všetko inak. A ako to bude zajtra, to netušíme. To, čo prichádza, môžeme prijať s hnevom, trpkosťou, s obviňovaním. To mohol aj Jozef. Môžeme sa tváriť, že to neexistuje. Aj to mohol Jozef urobiť, mohol sa s Máriou nenápadne rozísť. Alebo to môžeme prijať. S bázňou, s pocitom strachu, neistoty... a s dôverou.


_____________________
* Neviem to slovo vysvetliť inak, len takto kostrbato: Keď vstúpiš do mystéria (v teologickom zmysle), možno sa ti budú triasť kolená a drkotať zuby, padneš na tvár a celé tvoje telo sa bude báť..., ale nebudeš mať strach, lebo vieš, že pevne veríš a dúfaš, že v tom všetkom je Boh. Cítiš hrozný strach, obavy, neistotu..., ale ty nemáš strach. Je to paradox.