CR-29 ŠT
Niektoré rozdelenia asi musia byť. Dokonca aj tam, kde Ježiš pokoj prináša. Sú to rozdelenia a nepokoj, ktoré ľudí budujú a poháňajú vpred k hľadaniu lepšieho.
Takýto nepokoj bol napríklad aj na Druhom vatikánskom koncile (1962-1965). Schádzali sa na ňom biskupi z celého sveta, z rôznych národov, jazykov a kultúr. S rôznymi názormi a pohľadmi na svet, život i vieru. A bolo treba, aby sa dohodli a, počúvajúc Ducha Svätého, načrtli cestu Cirkvi pre vstup do tretieho tisícročia. Celkovo pripravili 16 dokumentov. O každom sa hlasovalo, najprv o jednotlivých častiach, niekedy len o sporných vetách a potom o celo dokumente. Nebolo to ľahké, ten chcel to, ten nechcel tamto... Čo je ale najzaujímavejšie, že otcovia na koncile neboli demokratickí. Nechceli, aby ten ktorý dokument schválila len jednoduchá väčšina. Chceli, aby ho prijali najlepšie všetci. A preto hľadali spôsoby a formulácie, ktoré by pokladal za prijateľné každý. Verili, že Boží Duch hovorí v ich jednote, nie v názore väčšiny. Miesto čachrovania a robenia podivných dohôd a účelových spojení, ako to vidíme napríklad v našom parlamente, sa snažili pochopiť tých druhých.
Výsledky sú fantastické. Napríklad Konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et Spes bola prijatá 2307 biskupmi. Proti bolo len 75. Na texte pracovali celé roky. A pritom stačilo získať 1500 hlasov a mohli si ušetriť námahu.
Dobrým nástrojom pre posúdenie akéhokoľvek rozdelenia sú dve slovíčka: proti a za. Lebo tým, že si proti niečomu, si zároveň aj za niečo iné. Teda ak nepočítame hlupákov, ktorí sa tvária, že sú proti všetkému, alebo za všetko.
Takže prvá otázka: "Za čo si tým, že si proti?" A druhá: "Proti čomu si tým, že si za?"
A ešte inak: Je v poriadku, ak si proti niečomu zlému. No nikdy nesmieš byť proti človeku. Buď za človeka.
