O hľadaní Božej vôle a čo to vlastne je…
Úvod
Patrónom farnosti, z ktorej pochádzam, je svätý František z Assisi. A z mojich mládežníckych čias si pamätám plagát z filmu o Františkovi. Celé roky visel v pastoračnom centre. Možno tam je ešte dnes. Bol na ňom mladý František, ktorý sa pýta: „Signore, che cosa vuoi che io faccia? - Pane, čo chceš, aby som urobil?“ Tú otázku často opakujem. Obyčajne dostávam presne takú istú odpoveď, ako dostal on: nejasnú, neurčitú, akoby vyhýbavú. A s odstupom času tú najlepšiu ;-)
František dostal odpoveď vo sne: „Oprav môj dom, lebo sa rozpadá.“ A tak ten mladý, rozpišťaný, zhýčkaný chalan, čo mal obe ruky ľavé, začal opravovať ruinu kostolíka svätého Damiána. Moc sa mu to nepodarilo. Chalan proste na murárčinu nemal. Ale s odstupom času vidíme, že sa mu podarilo opraviť Boží dom, ktorým je Cirkev. Načo mimochodom nemal tiež žiadne predpoklady a o čom vlastne ani netušil, že to robí.
Prečo sa pýtaš?
Otázka „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ je správna. Ale skôr, než ju Bohu položím, musím sa pýtať, o čo mi vlastne ide. Ako keď prišiel za Ježišom chlapík a pýtal sa: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť…?“ A Ježiš ho stopol: Čo riešiš? „Poznáš prikázania: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti svojho otca i matku!?“ Povedzme si úprimne, keď ten popredný muž nakoniec odpoveď dostal, „zosmutnel, lebo bol veľmi bohatý.“ (Lk 18,18-25)
Prečo chceš vedieť, čo chce Boh? Často som hovorieval: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ preto, že som sa bál rozhodnutia. Stál som pred nejakou voľbou, mal som si vybrať medzi dvomi, tromi dobrými vecami. Žiadna nebola lepšie, než ostatné. Žiadna nevyzerala ľahšie, než ostatné. Ale nikdy nevieš, čo sa objaví neskôr. Aké komplikácie prídu časom. A ktorá z možností sa napokon ukáže najľahšou, najpohodlnejšou, najistejšou… A o to vlastne celý čas v skutočnosti išlo: „Bože, ktorá z tých možností bude bezproblémová?“
Keď si priznám vo svojom hľadaní Božej vôle tento rozmer, vyzerám pred sebou hlúpo. A pred druhými tiež. Odhaľuje to, že vlastne mi ani nejde tak o Boha, ako o mňa a Boh je len poistka. „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania…“ (Lk 18,19-20), hovorí Ježiš v tom príbehu s trochou trpkosti v hlase.
Občas je dobré odkryť svoje pohnútky. Nie preto, že by boli hriešne, alebo málo zbožné. O to nejde, tou otázkou, aj keď bola podvedome motivovaná nejakou obavou, som nespáchal žiaden zločin. Ale je čas ísť hlbšie, lebo hľadať a plniť Božiu vôľu je naozaj dôležité.
Pane, čo chceš?
Musíme zmeniť uhol pohľadu, vyhodiť seba zo stredu vesmíru a dosadiť tam Boha a jeho vôľu. Otázka je dobrá, len treba presunúť dôraz z toho „Čo mám robiť?“ na „Pane, čo chceš?“.
A tak sa pýtam: „Pane, čo chceš?“ A jeho odpoveď je okamžitá: „Aby si bol šťastný!“ „Ale teraz veľmi nie som,“ odpovedám. „A keď sa moje rozhodnutie nepodarí, možno nebudem ani najbližšie tri dni, týždne, mesiace, roky…“ A on na to: „Vieš, ja chcem, aby si bol šťastný celú večnosť. A akokoľvek ti môžu tie tri roky pripadať nekonečné, sú to len tri roky, nič v porovnaní s večnosťou.“
Čo chce Boh?
Chce, aby sme boli šťastní, teraz, i vždycky, i na veky vekov. Lenže to slovo šťastie je hrozne neurčité a bežne ním označujeme protichodné veci. Najčastejšie ho používame ako synonymum, ktorým chceme vyjadriť, že je nám dobre, príjemne, cítime sa skvele. Ale to vlastne nie je šťastie, to sú prchavé pocity. Videl som ľudí, ktorí zomierali bolestiach. A hovorili, že sú šťastní. Takže slovu šťastie sa radšej vyhnem. Hoci som si istý, že keď sa stane s tebou to, čo chce Boh, budeš tvrdiť, že si šťastný. Aj keby si vtedy stál v ohnivej peci s Ananiášom, Azariášom a Mízaelom a žiaden anjel byť vás neprišiel zachrániť. Príbeh týchto troch pánov nájdete v Knihe proroka Daniela.
Boh chce, aby si bol spasený, teda aby sa stalo s tebou to, prečo si stvorený, aby si bol celú večnosť tým, čím sa máš stať. Toto je cieľ, o ktorý mu ide a kvôli ktorému nemá problém podstúpiť akúkoľvek obetu. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal život večný“ (Jn 3,16).
Preto základná otázka znie: „Chceš naplniť Božiu vôľu a byť spasený?“ Boh ti nemôže odpovedať na druhú časť otázky (Čo mám robiť?), kým nie je jasná tvoja odpoveď na jeho vôľu, bytostnú túžbu po tvojej spáse a spáse celého sveta. Preto teraz na chvíľu zabudni na svoje otázky a daj odpoveď Bohu na tú jeho nevyslovenú.
Chceš sa stať tým, prečo si stvorená? Chceš byť s ním, navždy a naveky? Dobre si rozmysli, čo povieš. Lebo on môže v tomto momente povedať: „Dobre, poď, moja milovaná, môj milovaný!“ A my ostatní sa o tri dni stretneme na tvojom pohrebe a budeme spievať aleluja vo viere, že si už doma. Ako to čítame v Piesni piesní: „Môj milý začal a povedal mi: Hor’ sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!“ (Pies 2,10).
Uver mu, že ťa miluje a že urobí len to, čo je pre teba najlepšie. Môžeš mu to povedať tak, ako Mária: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Teraz je tá chvíľa, keď to môžeš povedať, v tichu. Ak chceš.
Tak ktorého?
Vieš, to na ktorú vysokú školy pôjdeš, či sa oženíš so Zuzkou, alebo Maťou, či zostaneš celý život sama, či vstúpiš do kláštora…, To sú veci, do ktorých ti Boh nechce veľmi hovoriť. Iba ak…
Mal som stretnutie so snúbencami, tesne pred sobášom. Hovorili sme spolu o obrade a vyberali sme čítania. Nakoniec to, zo všetkých tých možností, zúžili na Tobiáša a Sirachovca. On sa pýtal jej: „Ktoré by si chcela?“ A ona nevedela odpovedať, pretože chce to, ktoré chce on. Lenže on chce to, ktoré chce ona:-)
Možno sa pýtaš: „Pane, tak s ktorým? S Mišom alebo Ferom?“ A on na to: „Miláčik, obaja sú skvelí a veľmi ich ľúbim. Ako teba. A obaja vedia niekedy totálne nemožní. Ako ty :-). Chcem pre teba toho, ktorého chceš ty. A keď sa obaja rozhodnete, ja vás požehnám a požehnaním premením. A budete stvorení jeden pre druhého.“
Iba ak…
Teraz si povieme o tom „Iba ak…“. Na všetky tie veci sa oplatí pýtať Pána len vo vzťahu k jeho túžbe po tvojej spáse a spáse sveta. Boh má moc spasiť ťa, či sa vydáš za Fera, Miša alebo Tomáša. Ak chceš.
Otázka znie: Prečo sa rozhoduješ medzi Ferom, Mišom, Tomášom a kláštorom? Ak ujdeš do kláštora preto, že sa bojíš rozhodnúť, preto, že to vyzerá byť ľahšie…, je to trochu málo. No kláštor je dobrá voľba, hoci z nízkeho motívu. Ak tam zostaneš, Boh tvoju voľbu požehná, premení ťa a spasí ťa touto cestou. Ale každá premena niečo stojí a obyčajne bolí. S tým treba počítať.
Rozmýšľaš nad Mišom, lebo hoci nie si istá hĺbkou vášho vzťahu, vášeň vás tak zlepila, že sa nemôžete od seba odtrhnúť, na mieste je otázka, či vás náhodou nespája spoločný hriech. Čo vtedy? Odmietni hriech a miesto hriechu si vyber človeka. Teda rob pokánie, priveď k pokániu aj jeho. Lebo až keď sa zrieknete hriechu, môžete si vziať jeden druhého. A Boh vás premení a požehná. Jasné, že občas to zabolí, veď každá premena bolí. Ale pokiaľ si zoberieš jeho a nie hriech, je to dobrá voľba. Hoci na začiatku motivovaná vášňou.
Vieš, v skutočnosti aj manželstvo s Ferom alebo Tomášom bude prinášať aj ťažkosti. A ťažkosti prídu, aj keby si zostala celý život sama. Prijmi všetko, čo prichádza, s vierou, že cez to ťa Pán premieňa a posväcuje.
Cesta a cieľ
Božia vôľa nie je cesta, Božia vôľa je cieľ. Cestu si vyberáme sami. A Boh na nej stále rozmiestňuje smerovníky a vyrába milióny prepojovacích chodníkov.
S Božou vôľou je to ako keď hráš šach, no tvojím cieľom je, aby vyhral súper. Ak ti rozumie, dôveruje a nahráva ti, je to ľahšie. Ak nie, iba ti tvoje plány komplikuje. Dobrá správa je, že Boh je naozaj skvelý hráč a posledný ťah bude na nás. Lenže to je aj tá ťažká vec, budeme musieť povedať konečné chcem, alebo nechcem. Ako hovorí C.S.Lewis: „Nakoniec zostanú len dve skupiny ľudí. Tí, ktorí povedia Bohu buď vôľa tvoja a tí, ktorým Boh povie buď vôľa tvoja.“ Všetci sa ocitneme pred konečnou voľbou urobiť posledný ťah a vojsť do kráľovstva, alebo neurobiť nič a utiecť do temnoty.
Ale to bude až potom. Tu sme na cestách. Boh nám ukazuje cieľ a dáva smerovníky. Jedna cesta vedie spolu s Ferom, iná s Mišom, ďalšia je cestou jadrovej fyziky a podobne.
Takže by si sa vlastne nemal pýtať: „Pane, na ktorú školu mám ísť.“ Ale „Pane, ako môžem byť spasený ako študent tejto školy? A ako môžem prispieť k spáse ostatných študentov?“
Občas nás Boh (na)kopne…
Keď žiješ v tomto postoji, občas sa ti stane, že ťa Boh nakopne na ten správny chodník. Dva príklady zo Skutkov apoštolov.
Pavol a Sílas
Vo Filipách sa zhŕkol dav proti Pavlovi a Sílasovi a úradníci im postŕhali šaty a rozkázali ich zbičovať. Keď im vymerali veľa rán, vrhli ich do väzenia a strážcovi prikázali, aby ich dobre strážil. On ich podľa tohoto rozkazu vsadil do vnútorného žalára a nohy im privrel do klady.
O polnoci sa Pavol a Sílas modlili a spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali. Zrazu nastalo veľké zemetrasenie, až sa pohli základy žalára. Hneď sa otvorili všetky dvere a všetkým sa uvoľnili putá. Keď sa strážca väzenia prebudil a videl dvere väzenia otvorené, vytasil meč a chcel sa zabiť, lebo si myslel, že väzni ušli. Ale Pavol skríkol veľkým hlasom: „Neubližuj si, lebo sme tu všetci!“
Vypýtal si svetlo, vbehol dnu a s chvením padol pred Pavla a Sílasa. Vyviedol ich von a vravel: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“
Oni povedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“ A zvestovali Pánovo slovo jemu aj všetkým, čo boli v jeho dome.
V tú nočnú hodinu ich vzal, vymyl im rany a hneď sa dal pokrstiť on i všetci jeho domáci. Potom ich zaviedol do domu, prestrel stôl a radoval sa s celým svojím domom, že uveril Bohu. (Sk 16,22-34)
Pavol a Sílas stáli pred voľbou: Ujsť, alebo zostať? Obidve voľby sú vo vzťahu k spáse správne. Ak by ušli, vyhli by sa ďalšiemu mučeniu a teda aj hrozbe, že padnú a stratia vieru. Navyše by získali možnosť ohlasovať iným Krista. Rozhodli sa zostať, teda vydať svedectvo viery. Tiež správna voľba, ktorá priniesla spásu strážcovi väzenia, jeho rodine a mnohým iným. Nezdá sa, že by boli Pavol a Sílas dostali nejaké znamenie. Rozhodovali sa medzi dvomi dobrými cestami.
Peter
Herodes položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. Jánovho brata Jakuba zabil mečom. A keď videl, že sa to Židom páči, rozkázal chytiť aj Petra. Boli práve dni Nekvasených chlebov. Keď sa ho zmocnil, uvrhol ho do väzenia a dal ho strážiť štyrom strážam po štyroch vojakoch: po Veľkej noci ho chcel predviesť ľudu. Petra teda strážili vo väzení. Ale Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho. V poslednú noc, ako ho mal Herodes predviesť, Peter spal medzi dvoma vojakmi spútaný dvoma reťazami a strážnici predo dvermi strážili väzenie. Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku, zobudil ho a povedal: „Vstaň rýchlo!“ A reťaze mu spadli z rúk. Anjel mu povedal: „Opáš sa a obuj si sandále!“ Keď to urobil, povedal mu: „Prehoď si plášť a poď za mnou!“ Vyšiel von a šiel za ním; ani nevedel, že je to skutočnosť, čo sa dialo skrze anjela. Myslel si, že má videnie. Prešli cez prvú i druhú stráž a došli k železnej bráne, čo vedie do mesta. Tá sa im sama otvorila. Vyšli ňou, a keď prešli jednou ulicou, anjel mu zmizol. (Sk 12,1-10)
Žiadne jemné budenie, anjel ho udrel do boku. Na rozdiel od Pavla a Sílasa tu Peter nemá čo rozmýšľať. Pre spásu Petra i sveta bolo v tej chvíli dôležité, aby Peter ušiel z väzenia. Nebol čas na pochybnosti. Božie pokyny sú jasné a anjel mu to dal pocítiť. Keď to inak nejde, aj ho nakopne, aby vstal a šiel.
Ak by Peter vedome ignoroval toto znamenie, bolo by to zrejme jeho hriechom a Ježiš by sa ho pýtal: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14,31) Ako mu to vytkol už vtedy, keď sa Peter učil chodiť po vode.
Ak sa ocitneš v takej situácii, že Boh bude od teba potrebovať, aby si si pre spásu vybral toto a jedine toto, nakopne ťa, to sa neboj. Dá ti znamenie, ktoré sa bude dať len ťažko prehliadnuť.
Ale obyčajne žiadne znamenie nepotrebuješ, lebo ak sa rozhoduješ medzi dobrým a dobrým, Boh pravdepodobne chce to, prečo sa rozhodneš. Vieš, keď otravujeme so znameniami pri banalitách, Ježiš nás raz dva uzemní: „Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie. Ale znamenie nedostane, iba ak znamenie proroka Jonáša.“ (Mt 12,39)
Zhrnutie
Takže čo si potrebujeme zapamätať?
1. Božia vôľa je, aby sme boli spasení. A tomuto cieľu Boh podriaďuje všetko. Urob rozhodnutie: „Pane, chcem byť spasený, príjmi ma, dávam sa ti.“
2. Každodenné rozhodnutia majú zmysel vo vzťahu k spáse. Musím sa pýtať, pomôže toto ku spáse, či nie. Ak je to dobrá vec, tak Boh ju použije. Ak nie, bude ťa to brzdiť. Ale keď raz urobíš pokánie, Boh použije aj to.
3. Božia voľa nie je to isté ako pohodlný život. Skôr naopak. Boh nás najefektívnejšie formuje cez utrpenie. Ako to Pán povedal niekomu zo svätých: Prosíte aby som vás premenil. A len čo začnem, už aj fňukáte.
4. Ak Boh od teba čaká rozhodnutie pre konkrétnu cestu, lebo je to dôležité pre spásu sveta, dá ti jasné znamenie, nakopne ťa ako Petra.
5. Znamenie príde, ak ho budeš potrebovať. Pamätaj na Izaiáša: „Počujteže, dom Dávidov! Či vám je málo obťažovať ľudí, že obťažujete ešte aj môjho Boha? Preto vám sám Pán dá znamenie.“ (Iz 7,13-14)
