O sudcoch

CR-28 ST

V prvom čítaní sa Pavol veľmi razantne pustil do tých, čo súdia iných. Máme medzi sebou takých, ktorých súdiť je povinnosť. A aj keď sme mnohí zhrození z toho, čo sa v týchto dňoch dozvedáme o párty a žúrkach, na ktorých sa poprední slovenskí sudcovia a advokáti bratríčkujú s poprednými slovenskými zločincami, ani Pavlove výstrahy, ani slovenská realita neznamenajú, že sudcov nepotrebujeme. Len potrebujeme poriadnych.

Čo Pavol kritizuje totiž nie je práca sudcov. On adresuje výčitku kresťanom, ktorí venujú neúmerne viac pozornosti hriechom a zlyhaniam druhých, než tým vlastným. Smrdí to potom farizejstvom, ktoré dostalo na frak aj v dnešnom evanjeliu.

Ale pekne po poriadku. Čo máme a čo nemáme robiť:

1. Zlo treba odsúdiť. Jasne a zreteľne.
2. Zlo, ktoré človek robí, to nie je to isté, ako človek, ktorý zlo robí. Odsudzujeme zlo, nie človeka. Ak pošleme niekoho do väzenia, tak nie z pomsty za zločin, ktorý spáchal, ale preto aby dostal šancu na prevýchovu, prípadne preto, aby už ďalšie zločiny páchať nemohol.
3. Naša pozornosť musí byť nasmerovaná na človeka, nie na jeho zlé skutky. Každý z nás, kto je priveľmi fascinovaný zlom, má dosť svojich vlastných hriechov na posudzovanie. A naprávanie.