Povýšenie svätého kríža
Rozprávanie o putovaní Židov z Egypta do zasnúbenej zeme ma neprestáva udivovať. Predtým, ako tie príbehy dostali dnešnú podobu, stáročia si ich odovzdávali len ústne, otcovia synom, z generácie na generáciu. Každá generácia pridala niečo zo svojho pochopenia a príbeh trochu vybrúsila. Ako diamant. Dnešné prvé čítanie je dobrou ukážkou: stručné, jasné, skrývajúce hlbokú pravdu aj o nás samých. Celý príbeh je vyrozprávaný v pár bodoch:
1. Ochabnutosť. "Ľud začal chabnúť na ceste," čítame na hneď na začiatku. Je to prirodzené, po prvom nadšení opadla eufória a prišla každodenná realita. A s ňou každodenná únava a každodenné ťažkosti.
2. Spochybňovanie. Nasleduje frflacia fáza, v ktorej spochybňujú všetko, čo sa stalo dovtedy. Jedlo, ktoré im ešte pred pár dňami pripadalo ako chlieb z neba, teraz nazývajú biednym pokrmom. Peklo na zemi, z ktorého boli pred pár týždňami vyslobodení, zrazu dostáva v ich predstavách kontúry raja. Úplne obyčajné každodenné ťažkosti, s akými musí človek putujúci púšťou počítať, im pripadajú ako to najstrašnejšie, čo ich kedy mohlo postihnúť.
3. Skutočné problémy. A potom to príde, na scénu nastúpia skutočné problémy, v tomto prípade hady, pred ktorými sú bezbranní a zomierajú jeden za druhým.
Takto to ale prežívame plus / mínus všetci. Prvotné nadšenie, ochabnutosť, spochybňovanie, skutočné problémy.
Napríklad novomanželia:-) Keď sa snúbencov pred sobášom pýtam, čo budú robiť, keď prídu ťažkosti, sebavedome odpovedajú, že oni každý problém vyriešia. Spolu, v dialógu. Blahoželám, tak to má byť. Keď namietnem, že na rozhovor treba dvoch a niekedy ten druhý proste nechce..., akoby ani nerozumeli, o čom hovorím. Vlastne nemôžu rozumieť. Veď sú nadšení a to im dodáva silu. A tak to má byť.
Ale ochabnutosť, únava z každodennej rutiny, to jednoducho príde. A s tým aj pochybnosti. Jeden či druhý sa v duchu obzerá dozadu a pýtajú sa, či toto je to, čo chceli?! Náhodou stretnem novomanželku v tejto fáze a spýtam sa, ako im to ide, aké je to byť manželkou... A keď začne "Ten môj chlap..." alebo "On je..." alebo dokonca "Ten môj starý...", je jasné, kde sa asi nachádzajú. Už to nie je žiaden Miško, Peťo, ani poklad... Už je to len on. Minulo sa palivo prvotného nadšenia a treba sa popasovať s každodennosťou.
A ak majú smolu, nedajú si pozor a svojím frflaním to vyhrotia, raz dva sa objavia skutočné problémy. Niekedy to pomáha. Keď sa človek ocitne po uši v skutočných problémoch, začne si (na chvíľu) vážiť obyčajnú každodennosť.
Prvotné nadšenie, ochabnutosť, spochybňovanie, skutočné problémy. Čo ďalej? Tu sa to láme a ľudia reagujú rôzne. Niekto sa poddá a nejaký had si ho už, skôr alebo neskôr, nájde. Iný sa zmobilizuje a začne dupať okolo seba. A to môže pomôcť. Ale nemusí.
4. Pokánie. Židia na púšti veľmi rýchlo pochopili tri veci: 1) že pasivita im nepomôže, 2) že sami to s hadmi nedajú a 3) že si za to môžu sami. A tak robia jedinú rozumnú vec: pokánie. Prišli za Mojžišom, priznávajú si svoj diel viny, prosia od odpustenie a svoju dôveru vkladajú do Božej moci: "Zhrešili sme, lebo sme reptali proti Pánovi a proti tebe. Pros Pána, aby nás oslobodil od hadov."
5. Skutok viery. Ale viera nie je nejaký pocit. Boh od nich žiada konkrétny skutok, nech dokážu, že uverili. Pán povedal Mojžišovi: "Urob ohnivého hada a postav ho ako znamenie; ak sa pohryzený pozrie naň, ostane nažive." Predstav si, že ťa uštipne had. Alebo tvoje dieťa. A miesto toho, aby si utekal k lekárovi, vlečieš sa ako vládzeš do stredu tábora, aby si sa pozrel na medeného hada, zaveseného na drevenom kríži. Nepozeráš pod nohy, kde sa to hemží hadmi. Pozeráš na ten kríž... To je skutok viery.
Tvoj skutok viery môže byť iný. Žena sa ti vyhráža rozvodom, nedá sa s ňou rozprávať... a niekto ti poradí, aby si začal s pravidelnou spoveďou, nedeľnou omšou, vynechal pravidelné pivko a hodil mobil do kanála. To môže byť porovnateľný skutok viery. Absolútne bez záruky, že to dopadne tak, ako si predstavuješ.
Prvotné nadšenie, ochabnutosť, spochybňovanie, skutočné problémy. Boh počíta s tým, že takto fungujeme. Preto urobil kríž súčasťou života kresťana. Akurát že na ňom nevisí nejaký medený had. Ako sme počuli v druhom čítaní: "Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži."
A potom to riešenie: "Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí."
Keď ťa zmáha ochabnutosť, nevládzeš a podlamujú sa ti kolená, ber to ako znamenie "aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí." Aj to tvoje.
