CR-15 PI
Neviem či ti to tvoji rodičia nezatajili, ale si adoptívne dieťa. Dúfam, že to pre teba nie je šok, ale skvelá správa. Vlastne pre tých, ktorí boli na omši v nedeľu, v pondelok, utorok alebo dnes, to asi nie je žiadna novinka. Tento fakt o nás sa totiž spomína v modlitbe dňa:
Všemohúci a večný Bože, osmeľujeme sa volať ťa Otcom, lebo si nás prijal za svojich; pomáhaj nám stále rásť v synovskej láske, aby sme raz dosiahli prisľúbené dedičstvo. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Čo sa v tej modlitbe hovorí?
- Všetci sme prijatí ("...lebo si nás prijal za svojich"). Stalo sa to v krste. Všeličo to vysvetľuje a má to všelijaké dôsledky. Napríklad v tom, že vzťah k Bohu prežívame podobne ako prijaté deti k svojim "náhradným" rodičom.
- Nie sme si istí ("osmeľujeme sa volať ťa Otcom"). Napríklad nám trvá, kým sa osmelíme skutočne prijať Boha ako svojho Otca. Predstav si dieťa, ktorému jeho biologickí rodičia neboli skutočnými rodičmi, takže aj spoločnosť vidí, že to tak ďalej nejde. Pre dobro všetkých. Dieťa príde do náhradnej rodiny. A potrvá strašne dlho, kým sa osmelí uveriť, že to, čo tí ľudia k nemu cítia, je skutočné. Že to nie je len pretvárka. Že nie sú len platenými profesionálmi, ktorí si robia svoju robotu. Dlho potrvá, kým sa presvedčí, že je milovaným dieťaťom, kým sa osmelí tomu uveriť a správať sa podľa toho. Podobne je to aj s nami. Sme adoptovaní Bohom, ale správame sa ako zranené siroty. A dlho predlho trvá, kým sa osmelíme...
- Potrebujeme rásť ("pomáhaj nám stále rásť v synovskej láske"). Až keď prijmeme, že sme milovaní, môžeme skutočne rásť. Ale tie slová skrývajú ešte jeden rozmer: kto je synom, je zároveň aj bratom (teda ak nie je jedináčik) a čím viac rastie v synovskej, tým viac rastie aj v bratskej láske. Tí, ktorí niekedy zavítali na omšu ku katolíkom alebo ku východným kresťanom, si mohli všimnúť, že skoro všetky liturgické texty sú v množnom čísle. To preto, že sme rodina a potrebujeme rásť v láske ku bratom a sestrám vo viere.
- Dedičstvo ("...aby sme raz dosiahli prisľúbené dedičstvo"). A potom je tu to dedičstvo. V biblickej kultúre mohli byť pokrvní syn alebo dcéra vydedení, podobne ako je to u nás. No adoptívni nie, tí vydedení byť nesmeli. Veríme, že sme prijatí a že nikdy nebudeme vydedení z Božej lásky a pozornosti. A preto nesmieme byť vydedení ani z lásky a pozornosti bratov a sestier, kresťanov. Ja viem, že sa nám to niekedy viac nedarí ako darí. Ale to nie je dôvod, aby sme to vzdali.
Sme adoptovaní. A to je dobrá správa :-).
pixabay.com: 1082129 |