My sme my

CR-17 NE C

Počítal som deti v našom kostole. Teda myslím tie, ktoré sú v kostole stále ;-). Veľa ich nie je, vlastne len dve. Na oltári máme malú Máriu s jej tetou Alžbetou. Na strope je dieťa Ježiš v jasličkách. A  Ježiša držia v náručí aj svätí Jozef so svätým Antonom. Mimochodom tých dvoch pánov máme v kostole hneď dvakrát, ako sochy a vitráže. A ešte by sme mohli zmieniť Máriu, Sedembolestnú, ktorá drží v náručí mŕtveho syna. A výpočet je myslím kompletný.
Prečo to spomínam? Lebo je čas vziať deti do náručia. A nemám na mysli len rodičov.
"Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov," žiada Ježiša jeden z jeho učeníkov. Ale čo to vlastne znamená naučiť niekoho modliť sa?
1. Naučiť modlitbu. Keď sa spýtam detí, kto ich učil modliť sa, povedia že rodičia, alebo starí rodičia. Tí dobrí ľudia ich kedysi dávno naučili niektoré základné modlitby. Poznáte to: "Anjeličku, stlášničku" a "Očenášktolýsinanebesiach"
To je dôležité. Nauč dieťa modlitbám. To je jedno, že im teraz nemôže rozumieť. Boh rozumie. Tie modlitby sú zväčša starobylé posvätné texty a aj cez ne je ten malý človiečik posväcovaný
Keby ty, dospelý človek, bľabol slová, ktorým nerozumieš a nesnažíš sa rozumieť, Boh by len smutne pokrútil hlavou, že nepoužívaš rozum, ktorý ti dal. Ale u malých detí je to v poriadku. Keď podrastú, budeš im postupne odhaľovať zmysel tých tajomných slov. A tvoje dieťa pochopí, že to, čo mu doteraz znelo ako "Slavasmáia" je pozdrav anjela Nebeskej matke.
2. Naučiť každodennej modlitbe. Spočiatku to môže s tými modlitbami vyzerať ako s básničkami. Poznáte to: dve mamy, obe majú deti v približne rovnakom veku, a už začne to predvádzanie sa. Deti musia odrecitovať všetky tie básničky a riekanky, ktoré poznajú. A každá mama je vtedy hrdá na svoju ratolesť... Lenže s tými modlitbami je to trochu inak. To sa rodičia pochvália maximálne tak keď príde farár na návštevu ;-).
Nauč svoje dieťa modliť sa každý deň. Či je leto, alebo zima, či je dieťa zdravé alebo choré, unavené alebo plné energie. Vytvor mu rituál, ktorý sa stane samozrejmou súčasťou jeho života asi ako umývanie zubov alebo česanie sa. 
Jasné, že modlitba je neporovnateľne viac, než len nejaký zautomatizovaný zvyk. Vytvor dobrý a užitočný návyk a postupne prehlbuj jeho obsah.
3. Naučiť vzťahu. Toto znamená naučiť niekoho modliť sa? Áno a nie. Áno, lebo sú to prvky, bez ktorých sa človek modliť nenaučí. Nie, pretože modlitba je skutočne niečím viac, než len pravidelným rituálom. Naučiť človeka modliť sa znamená naučiť ho vzťahu. Presnejšie vzťahom. Pekne to ilustrujú dnešné čítania.
Otec. Ježiš začína kurz modlitby slovom Ocko, Otecko, Otče. Nauč svoje dieťa, že je milovaným synom, milovanou dcérou Otca. Že ty, aj tvoj syn alebo dcéra v láske zlyhávate, ale Nebeský Otec nikdy. Keď poviem nauč, nemám na mysli informáciu. Nejde o to, aby to (iba) vedeli. Ide o to, aby to tak cítili, aby boli rozhodnutí. Aby boli vďační za deň krstu, keď ich Boh takto prijal za svojich.
Náš. Toto krátke slovíčko musíme mať stále na pamäti. Od krstu sme my. Boh nie je (iba) môj, ale náš Otec. Nauč svoje dieťa byť milujúcim bratom alebo sestrou bratov a sestier, ostatných kresťanov. Znova nejde len o to, aby to vedel. Ide o to, aby to tak cítil, aby to bol jeho základný postoj. Aby dobro bratov a sestier vo viere bolo jeho vlastnou túžbou.
A s tým súvisí ešte jeden rozmer. Niekto sa ma raz spýtal, či nepokrstení nepatria medzi Božie deti. V zmysle krstu nie. Ale to neznamená, že budeme pohŕdať tými, ktorí nie sú našimi bratmi a sestrami. Naopak, budeme robiť všetko preto, aby sa nimi stali. To je napokon poslanie, ktoré sme prijali v birmovaní.
A teraz späť k sochám a vitrážam z nášho kostola: Čo s tými deťmi a mladými, ktorých rodičia neučia modliť sa? Možno ich naučili niektoré modlitby, ale oni z nich už dávno vyrástli ako puberťák z detských kraťasov. Dnes nemajú návyk. A nemajú spomínané vzťahy. Je čas, aby sme ako farnosť, povýšili vieru týchto našich bratov a sestier za svoju prioritu číslo 1.
Tie sochy môžu byť dobrou pripomienkou:
  • Svätý Jozef - muž, ktorý preberá zodpovednosť za výchovu prijatého dieťaťa.
  • Svätý Anton Paduánsky - muž, ktorý nemal deti a predsa ho všetci oslovovali otče. Pretože svoj život rozdal tým, ktorí potrebovali otcovskú starostlivosť. (To, že je zobrazovaný s dieťaťom Ježišom, súvisí s jeho mystickými zážitkami.)
  • Svätá Alžbeta - žena v pokročilom veku, ktorá má dôveru svojej mladučkej netere (?). Len si to predstav, Mária práve počala (z Ducha Svätého). Vie, že to bude problém. A potrebuje svoju radosť i obavy zdieľať s niekým blízkym. Ku komu ide? K Alžbete. Zrejme vie, že tam nájde prijatie.
O pár mesiacov chceme začať v našej farnosti prípravu mladých na prijatie sviatosti birmovania. Časť týchto našich mladých bratov a sestier zhruba vo veku tehotnej Márie nepozná v Bohu Otca. Myslím toho skutočne milujúceho. A mnohí z nich v nás nespoznávajú svojich bratov a sestry. Nevidia v nás ľudí, ktorí by ich podržali. Ľudí, s ktorými by mohli zdieľať krásne i ťažké momenty života. V birmovaní majú prijať znak daru Ducha Svätého a stať sa svedkami viery. Lenže ako, ak veľa autentického svedectva nezažili?

Chcel by som, aby ste ich prijali za svojich. Aby sme, všetci spolu, prijali zodpovednosť za ich život viery. To prijatie musí byť aktívne. Nestačí len čakať, kým prídu. Neprídu.

Ako na to? V skratke len dva body:
  1. Modlitba za bratov a sestry. Vložte ich do svojich každodenných modlitieb. V piatok večer pozývam na modlitbu za budúcich birmovancov.
  2. Prevzatie zodpovednosti za vieru bratov a sestier. Pouvažujte o službe v príprave birmovancov. Ale o tom viac o týždeň - dva.