Čo ťa zodvihne zo stoličky?

VN-07 PO

Práve som dočítal veľmi zaujímavú knihu. Je to rozprávanie brata Yuna, čínskeho kresťana, ktorý väčšinu svojej "kariéry" kazateľa v Číne strávil vo väzeniach, alebo na úteku. Je to dramatické rozprávanie o viere a ochote trpieť pre ňu. Ale hlavne rozprávanie, plné nádeje tých, ktorým nezostalo nič iné (často až kruto doslovne), len viera.
Iba jedna kapitola, nazvaná Úvaha nad štyrmi rokmi, strávenými na západe, bola trpká. Opisuje v nej svoju skúsenosť po tom, čo sa mu s rodinou podarilo emigrovať do Európy. Či presnejšie opisuje svoju skúsenosť s kresťanmi v Európe. Za všetko aspoň jeden citát:
"Videl som v západných cirkvách takých, ktorí uctievali (Boha), akoby už boli v nebi. A ďalších, ktorí neustále prinášajú utešujúce posolstvá typu: «Deti moje, milujem vás. Nebojte sa, som s vami.» Nie som proti takým slovám. Kladiem si však otázku, prečo takmer nikto nepočuje od Pána napríklad takéto slovo: «Dieťa moje, chcem ťa poslať do chudobných štvrtí Ázie, alebo do temnoty Afriky, aby si tam bol poslom pre ľudí, umierajúcich v hriechu.»" *
Je to samozrejme jednostranný pohľad a Yun rozumie skvele svojej, ale len veľmi málo našej kultúre... Ale to neznamená, že nemá pravdu.
Napokon stačí sledovať liturgiu. Posledné týždne pri svätých omšiach dookola počúvame biblické čítania, ktoré by nás mali zodvihnúť zo stoličiek. Niekedy tá výzva k misii zaznieva ako naliehavá prosba, inokedy ako príkaz a potom zase čítame o žiarivých vzoroch, aby sme zatúžili aspoň trochu ich napodobňovať.

Ako napríklad dnes: Pavol "vošiel do synagógy a smelo hovoril; tri mesiace rozprával a presviedčal o Božom kráľovstve..."

V čom by si ho mohol napodobniť?

______________________