Len to najnutnejšie...

VN-05 ŠT

Myslím, že kto miluje, chce dávať stále viac. A aby nás od milovaných neodtrhli ani naše vlastné slabosti, emócie či zlyhania, skladáme rôzne sľuby a prijímame rôzne záväzky. Veď sľub nie je len na to, aby uistil druhého, že to myslíme vážne. Je to náš spôsob, akým sa k tomu druhému pripútame. Preto hovoríme aj o záväzkoch, o zaviazaní sa... 

Tak nejako to funguje aj vo vzťahu s Bohom. Pekne to vidno na starovekých Židoch. V priebehu dejín, ako rástli v láske k Bohu (ako národ, nie ako jednotlivci), prijímali nové a nové záväzky, skladali nové sľuby, uzatvárali s Bohom nové, hlbšie zmluvy. Postupne, v priebehu stáročí, sa tak zaviazali k pravidlám, o ktorých sa Abrahámovi ani nesnívalo (desatoro), vznikla liturgia, o ktorej nemal ešte taký Jakub ani páru, povinnou súčasťou života sa stali nové sviatky, s ktorými Mojžiš nepočítal. Jednoducho každá nová generácia zdedila ako samozrejmosť všetko to minulé a pridala k tomu niečo vlastné.

https://orthodoxwiki.org/Divine_Liturgy
Lenže keď Židia, ktorí uverili v Ježiša (židokresťania) začali ohlasovať zmŕtvychvstanie ľuďom, ktorí nevyrástli v židovskej tradícii, vznikol problém: čo z toho celého bohatstva, záväzkov a sľubov... preniesť na tých, ktorým to nič nehovorí? Apoštoli dali v dnešnom prvom čítaní jasný princíp: len to najnutnejšie
Bolo to múdre rozhodnutie. A kresťania pohanského pôvodu, rástli v láske k Bohu a postupne skladali nové sľuby Pánovi, vytvárali nové zmluvy, prijímali nové záväzky... Tak vznikla nová liturgia, pôstna disciplína, zvyky, pravidlá, sviatky... Všetko to, čo dnes voláme kresťanským náboženstvom, sa rodilo postupne z jedinej túžby: dať Bohu viac.

A na to nám treba stále pamätať. Lebo všetky tie sľuby a rituály nás držia. Všetko to musím, je vlastne len chcem aj vtedy, keď sa mi nechce.
Na druhej strane musíme dať pozor, aby sme priveľmi netlačili na tých spomedzi nás, ktorí ten vzťah ešte veľmi nemajú. Od nich totiž môžeme vyžadovať len to najnutnejšie.