Tá teda mala šťastie

Pôst-05 NE C

Práve som dočítal evanjelium o Ježišovi a žene, obvinenej z cudzoložstva. Tá teda mala šťastie. Starovekí Židia sa bránili cudzoložstvu ako mohli. Vedeli, že je nebezpečné a že rozvracia ich komunitu. Bol to ich spôsob, ako sa chrániť pred zlom. Vyhnali ho (zlo) z mesta, každý hodil svoj kameň. Inak to nevedeli. Nevedeli vyhnať zlo bez toho, aby zničili človeka, ktorý ho spôsobil. Nie, takto to dnes naozaj nesmieme robiť. A na šťastie ani nemusíme.

Tá žena mala šťastie: priviedli ju k Ježišovi. A nemyslím len na to, že jej to prešlo, že sa vrátila domov bez jediného škrabanca. Vieš, skutočne existuje niečo dôležitejšie, ako tvoj i môj život, hoci život je naozaj to najcennejšie, čo tu (!) máme.
Tí Židia nepoznali inú možnosť, než odsúdiť a definitívne zabrániť odsúdenej konať ďalšie zlo. Nie, neodsudzuj ich, pokús sa ich pochopiť. Oni vedeli, aké je pre človeka niekedy ťažké skoncovať s hriechom. Vedeli, čo je to vášeň, zaľúbenosť, strach, hnev. Vedeli, aké peklo dokáže zo života urobiť žiarlivý manžel. Vedeli, že v takých prípadoch sa na jeden hriech nabaľuje druhý a tretí... To vedeli. A na rozdiel od nás nemali za sebou dvojtisícročnú skúsenosť sveta s Kristom.

Tá žena mala šťastie: Ježiš prináša inú možnosť. Ježiš má moc odpustiť a dať silu k novému, lepšiemu začiatku. "Ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!" Ježiš prináša možnosť, ako z toho vyjsť. Preto dnes nikoho nekameňujeme. Lebo žiaden hriech, ktorý kedy spáchaš, nie je tak strašný, aby ti Pán nebol ochotný odpustiť. A žiadna naša závislosť na hriechu, žiadna žiadostivosť, zbabelosť, strach, lenivosť, chamtivosť..., nie sú také silné, aby si ich s Kristovou pomocou (milosťou) nemohol postupne prekonať.

Tá žena mala šťastie: prijala milosť. Ty i ja sme rovnako slabí, ako boli tí ľudia v staroveku. Rozdiel je v milosti, ktorú môžeme prijať. Jediné hriechy, ktoré nebudú nikdy odpustené, sú tie, o ktorých odpustenie neprosíme.

Máš šťastie: prichádzaš k Ježišovi. Alebo ťa k nemu privliekli? Opäť začínajú po farnostiach spoločné spovede. Vždy mám z toho zmiešané pocity: radosť a znechutenie a celú škálu medzi tým. Niektorí penitenti pôsobia dojmom, že ich tam niekto nasilu privliekol za golier. Asi to tak trochu bude. Niekoho na spoveď privlečú okolnosti. Jaj, zase Veľká noc. Musím ísť na spoveď. Iného tam privlečie matka alebo manželka. Len výnimočne ho tam privlečie aj fyzicky, ale v prenesenom význame sa to stáva... niektorí sa aj priznajú ;-)
No dobre, si tam. Buď si prišiel sám, alebo ťa "privliekli" takmer proti tvojej vôli. Dobré na tom je, že nie si na popravisku, ale pri Kristovi. A ak len trochu o to stojíš, on má aj pre teba odpustenie a milosť. "Ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!"  Nestrať príležitosť.