Do krajnosti

www.hisvine.com

Zelený štvrtok

"Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti." Keby mali učeníci viac času, možno by tieto Jánove slová vytesali na Ježišov náhrobný kameň. Nestihli. Lebo Kristus vstal zmŕtvych.

Ježiš miloval do krajnosti. To preto, lebo Boh to nevie inak, len do krajnosti. Táto krajnosť nás sprevádza celým Veľkonočným trojdním. Na Zelený štvrtok ju predstavuje lavór s vodou a uterákom a chlieb s vínom. Na Veľký piatok je to krajnosť dvoch dohromady zbitých trámov, k tomu klince a spletenec z tŕnia. Na Bielu sobotu hrob, zavalený poltonovým kameňom a všetko to ticho okolo.


Kristus miluje do krajnosti. Teba! "Pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti." A stále ho to neprešlo. Aj dnes miluje svojich, čo sú na svete. Do krajnosti. Aj teba.
Pred pár dňami som videl jeden krátky film. Dvaja bratia sa nudili pri čítaní pašií. Pripadalo im to hrozne dlhé. Až kým sa jeden z nich v tom príbehu sám nenašiel. Vtedy pochopil, že Kristus to všetko podstúpil pre neho. (Film si môžete pozrieť nižšie.)
Ale nejde len o to, že Kristus nás miluje a preto za nás zomrel vtedy dávno, pred dvetisíc rokmi. On nás dnes miluje do krajnosti. Po tom všetkom, čo urobil. A potom všetkom, čo si urobil ty za tých svojich 70, 60, 40, 20 rokov... Alebo ja.

Jasné, že to možno vôbec necítiš. 

  • Prvou prekážkou je vždy náš hriech. Preto je dôležité, aby sme sa hriechov vzdali. Ale nie len. 
  • Inou prekážkou je práve to slovo "cítiť". Láska nie je vôňa, chuť, príjemný pocit... Láska sa vlastne cítiť nedá. Dá sa len zažiť
  • Niekedy sú na prekážku naše vlastné predsudky, vychádzajúce zo zlej skúsenosti. Koľko ľudí uverilo diabolskej lži, že Kristovi na nich nemôže záležať... Možno preto, že druhým na nich nezáleží.
  • A občas sú bariérou medzi nami a Bohom naše predstavy a očakávania. Predstavujem si, že keby Bohu na mne záležalo, urobil by to a to... Ale tak to predsa nefunguje.

Otázka znie inak: Miluješ do krajnosti? Všetko to, čo nazývame hriechom, je nemilovaním do krajnosti, láska len vrámci nejakých mantinelov, a ani o krok ďalej. A aby to bolo ešte komplikovanejšie, tie mantinely sa dajú posúvať. Najčastejšie v závislosti od toho, ako sa práve cítime. Proste nám to vždy nejde.
Odpoveď znie: Nemilujeme do krajnosti. Nevieme, nechceme, bojíme sa, sme pyšní, leniví, ľahostajní... Nech si každý dosadí svoj vlastný "obľúbený" hriech alebo slabosť.

A čo na to Kristus? "Vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný." Umyl nohy Jakubovi a Jánovi, Ondrejovi a Petrovi.
Tomu Petrovi, čo sa bude o pár hodín zaprisáhavať, že žiadneho Ježiša nepozná. Trikrát. Lebo jeho láska narazí na mantinel, za ktorý teraz nie je ochotný ísť. Nie je ochotný podstúpiť riziko, že aj jeho zatknú a umučia.
A umyl nohy aj Judášovi, o ktorom vedel, že dostal ten strašný nápad zradiť. Lebo Ježiš podľa Judáša zrejme zašiel priďaleko a veci sa nevyvíjajú podľa Judášových predstáv. Kristus mu umyl nohy, lebo bolo treba, aby to niekto urobil. A myslím, že do toho umývania vložil odpustenie. Odpustil Judášovi, že sa zahráva s takými myšlienkami.
A čo tvoje a moje limity, zbabelé mantinely, neresti a hriechy? Kristus nám umýva nohy. Pretože miluje do krajnosti. Dáva nám príklad, ktorý treba nasledovať.