Dve vety

pixabay/640517
Popolcová streda

Je Popolcová streda a ja dnes aspoň aspoň 400-500 ľuďom povedať niečo, čo sa zle počúva. Každému osobne, pekne do očí: "Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš." Alebo "Kajajte sa a verte evanjeliu." Ale najprv si to isté sám vypočujem od nášho kaplána. Pekne, z očí do očí. To aby som si nebodaj nemyslel, že mňa sa to netýka.
Všetci sme na tom rovnako. Aj kandidát na prezidenta, aj bezdomovec, ktorí sa dnes možno postavia do radu možno dokonca v tom istom kostole. Aj pokrivení, aj čestní, aj tí niekde v strede...  Každému z nás zaznie jedna z tých dvoch nevyberaných viet. Nikto si nemôže vyberať. A nikto sa, dúfam, neurazí.

Prečo to hovoríme? Lebo je to pravda. A pri všetkom, v čom sme skvelí, úžasní a "nenahraditeľní", nie je na škodu občas si pripomenúť, čo raz zostane zo všetkých našich starostí a radostí. Na čo napokon premení veľa z nás samých, z tela, myšlienok, emócií, inteligencie... Z toho zostane len kôpka prachu. Vedomie vlastnej prašnosti nám môže pomôcť venovať viac pozornosti tomu, čo sa na prach neobráti. Áno, hovorím o tvojej duši ;-).
Tá výzva na pokánie? "Kajajte sa a verte evanjeliu." Nuž všetci máme nejaké tie diery v dôvere evanjeliu. A všetci máme za čo robiť pokánie.

Čo môžeme robiť? Napokon sú iba štyri spôsoby, ako sa môžeme postaviť k vlastným hriechom a zlyhaniam:

  1. Môžeme sa tváriť, že neexistujú, že skutok sa nestal, že cisár nie je nahý a Voldemort sa nevrátil.
  2. Môžeme sa dokonca pokúsiť svoje hriechy a zlyhania preklasifikovať na niečo vznešené a honosné. Lenže ak aj vraždu pomenuješ právom, zvrhlosť láskou a pýchu zdravým sebavedomím..., veľa to na podstate veci nezmení.
  3. Môžeme to zvaliť na iného. To je tak lákavé a tak ľahké...
  4. A potom je tu tá štvrtá možnosť. Priznať si vinu, prosiť o odpustenie, niesť dôsledky svojich skutkov, napraviť, čo sa napraviť dá a zmeniť svoj život. Vyjadrené v jedným zvratným slovesom: kajať sa; slovesom a podstatným menom: robiť pokánie.

Pokánie za druhých. A ak aj náhodou máš pocit, že ty pokánie nepotrebuješ..., stále ho môžeš robiť za druhých. Za svoje deti alebo rodičov, susedov alebo kolegyne, politikov alebo bezdomovcov... Za kohokoľvek. Ak už fakt nevieš za koho, môžeš, prosím, za mňa.
V pokání sa stretá prirodzené s nadprirodzeným. Prirodzené je to, čo urobíš ty, nadprirodzené čo urobí Boh ako odpoveď na tvoju časť. Tvoje pokánie väčšinou nemôže napraviť druhého človeka. Ale Boh na tvoju prirodzenú snahu odpovie nadprirodzenou milosťou.
Spomenul som si na jedno rozprávanie o pôste:
Bolo už dosť neskoro. Dievčatko si robilo v kuchyni poslednú úlohu. Zrazu sa rozleteli dvere. Prišiel otec. V takom stave, v akom ho dcérka ešte nikdy nevidela. Nestalo sa to stalo prvý krát, no mama ju predtým vždy stihla poslať do postele. Len čo počula buchnúť bránku. V ten večer bránka ani nevrzla. V ten večer dievčatko pochopilo mamin smútok. Na druhý deň sa dievča ani len nedotklo obeda. Vzalo si do len kúsok chleba. Zapíjala ho vodou. "Prečo neješ," pýtal sa otec. Dievča sa začervenalo, ale mlčalo. Až po dlhšom naliehaní priznalo, že dalo sľub. Bude sa postiť, kým sa otec nenapraví. Vraj už nikdy neprišiel domov opitý.
Čo na neho zabralo? Možno to prirodzené: otca zahanbilo správanie jeho dcéry. Lenže väčšinu alkoholikov by takáto situácia len vyburcovala k ďalšej agresivite. Myslím, že zabralo nadprirodzené, milosť, vďaka ktorej sa zahanbením niečo v tom človeku zlomilo a on dokázal skoncovať s pitím.
Ježiš nás varuje pred prílišným spoliehaním sa na to, čo možno vidieť. Hovorí, že pokánie máme robiť radšej v skrytosti. Vie, že pokánie sa môže ľahko zvrhnúť na predvádzanie sa, alebo na ponižovanie iných.

"Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš."
"Kajajte sa a verte evanjeliu."