Jedna výchovná...

www.imgflip.com

CR-04 ST


Keď sa to deje, väčšina z nás to nie je v stave pochopiť. Keď prežívame bolesť, stratu, smútok, zlyhanie..., cítime zvyčajne všetko, len nie že sme milovaní a že to má zmysel. Skôr máme pocit nespravodlivosti. Keby mi v takej chvíli niekto pripomenul, že nemám pohŕdať Pánovou výchovou, lebo koho miluje, toho tresce..., asi by som bol radšej, keby sa rozhodol vychovávať niekoho iného. Tak to je. Takí sme. Keď sa to deje, nie sme schopní pochopiť to (srdcom) správne.

Ale môžeme tomu rozumieť predtým a potom. Rozumieme, že kto miluje svoje dieťa, nedokáže sa len tak pozerať, ako ono na seba sťahuje hrniec s vriacou vodou, ničí si život alebo kazí čoho sa dotkne. Rozumieme, že občas nevidíme inú možnosť. Že niekedy je lepšie dať mu po zadku, než ho nechať ublížiť si podstatne viac. Aj za tú cenu, že to možno nikdy nepochopí.  Rozumieme, keď sa to týka toho druhého...

Čo robiť? Možno aj ty si ten človiečik, ktorému sa dostalo tej mimoriadnej formy výchovy. Keď to prestane bolieť, vráť sa k tomu a poďakuj za to, čo si sa naučil. 
Ak vidíš človeka, ktorý práve dostal od života prepotrebnú výchovnú, podrž ho, poteš, poľutuj, povzbuď. Proste pomôž mu prejsť tou výchovnou lekciou. Najlepšie bez vysvetľovania. Lebo keď sa to deje, zvyčajne to nemôžeme pochopiť. Pocity nám bránia.

---

Sú omilostené duše, ktoré tomu (srdcom) rozumejú aj keď sa to práve deje. Dnes som čítal rozprávanie o posledných hodinách skupiny japonských mučeníkov. Stojí to za prečítanie:

Z Dejín mučeníctva svätého Pavla Mikiho a jeho spoločníkov

Keď postavili kríže, bolo neobyčajné vidieť, akí boli všetci statoční, k čomu ich povzbudzoval aj otec Pásius, aj otec Rodriguez. Otec komisár sa ani nepohol a oči mal uprené na nebo. Brat Martin na vyjadrenie vďačnosti Božej dobrote spieval niektoré žalmy a pridával verš: „Do tvojich rúk, Pane.“ Aj brat František Blancus jasným hlasom vzdával vďaky Bohu. Brat Gonsalvo zvýšeným hlasom prednášal modlitbu Pána a anjelské pozdravenie.
Keď náš brat Pavol Miki videl, že je na najčestnejšej tribúne, akú kedy mal, vyjavil najprv okolostojacim, že je Japonec a že patrí do Spoločnosti Ježišovej, že umiera pre ohlasovanie evanjelia a ďakuje Bohu za také veľké dobrodenie. Potom dodal: „Keďže som sa dostal až sem, myslím si, že medzi vami niet nikoho, kto by bol presvedčený, že chcem zamlčať pravdu. A tak vám vyhlasujem, že niet inej cesty k spáse, iba tá, ktorej sa držia kresťania. A keďže ona ma učí odpúšťať nepriateľom a všetkým, čo mi ublížili, rád odpúšťam kráľovi a všetkým, čo sú zodpovední za moju smrť, a prosím ich, aby prijali kresťanský krst.“
Potom obrátil zrak k spoločníkom a začal im dodávať odvahu do tohto posledného zápasu. Priam radosť sa zračila na tvári všetkým, ale najmä Ľudovítovi. Keď naňho iný kresťan zavolal, že čoskoro bude v raji, radostným pohybom prstov a celého tela obrátil na seba pozornosť všetkých prítomných.
Anton, ktorý bol na kraji vedľa Ľudovíta, uprel oči na nebo, vzýval najsvätejšie mená Ježiš a Mária a potom zaspieval žalm: „Chváľte, služobníci, Pána,“ ktorý sa naučil na katechetickej náuke v Nagasaki, kde sa dbá na to, aby sa chlapci naučili niektoré žalmy spamäti.
Iní s rozjasnenou tvárou opakovali: „Ježiš, Mária!“ Niektorí opätovne povzbudzovali okolostojacich, aby žili, ako je dôstojné kresťana. Týmito a inými podobnými činmi dokazovali, že sú pripravení zomrieť.
Tu začali štyria kati vyťahovať z pošiev dlhé nože (aké používajú Japonci). Pri pohľade na ne všetci veriaci hrôzou vykríkli: „Ježiš, Mária!“ ba čo viac, nasledoval žalostný plač, ktorý musel preniknúť do samého neba. Kati ich potom všetkých veľmi rýchlo jednou alebo dvoma ranami usmrtili.