 |
| www.fatym.com |
ADV-03 NE C
Dnešná evanjeliová stať začína tak nejako bez úvodu. Otázkou "Čo teda máme robiť?" Matka Cirkev predpokladá, že úvod nepotrebujeme, lebo od minulej nedele hútame nad výzvou Jána Krstiteľa: "Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži..." Predpokladám, že si si tú otázku kládol každý deň, rozmýšľajúc nad tým, kade vedie tvoja cesta, čo sú to tie tvoje doliny a vrchy a čo s tým...
"Čo teda máme robiť?" Čo to konkrétne znamená pre nás, pýtali sa zástupy. Odpoveď je prekvapivá:
- Nemusíte urobiť nič extra, len sa zbavte prebytku v prospech tých, čo nemajú. "Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké." Jednoduché, nie? Nie. Je ťažké vyhádzať skriňu, pretriediť a prehodnotiť svoje poklady. Lebo vlastne všetko potrebujeme a všetko by sa mohlo niekedy zísť... No práve. Ten tvoj prebytok by sa niekomu veľmi zišiel. Teraz, hneď. A pozor. Nepomýľ si pri tej veľkodušnosti chudobného človeka s popolnicou.
- Nemenej zaujímavá je aj ďalšia Jánova odpoveď. Mýtnici, pracovníci skorumpovanej finančnej správy, ktorí vyberali poplatky pre okupantov Rimanov, sa ho pýtajú: "A čo máme robiť my?" Odpoveď? Robte si poriadne svoju robotu. A bez toho, aby ste sa nespravodlivo na nej obohacovali. Inak povedané: Vážení, ak kradnete v robote, je to problém. A miesto komplikovaného zdôvodňovania s tým jednoducho okamžite skončte.
- Inak z Jánovej odpovede ma dostala najmä tá posledná časť, odpoveď na otázku vojakov: "Buďte spokojní so svojím žoldom." Buďte spokojní...
Toť odpovede chlapa, ktorý sa živí kobylkami a lesným medom a celý jeho šatník tvorí jedna ťavia koža. On zrejme vie niečo o tom, čo znamená mať nedostatok. I o tom, bez čoho všetkého sa dá spokojne žiť.
Síce za mnou neprichádzajú zástupy, ani pracovníci daňového úradu či vojaci... Ale stretám ľudí, ktorí sa pýtajú: "Čo teda máme robiť?" Ich situácie a problémy sú rôzne. No nemálo z nich sa točí okolo jedného jediného. Okolo fľaše.
- Čo mám robiť? "Môj muž, syn, otec... pije." A stále častejšie aj "moja mama pije." Alebo "moja dcéra pije."
- A len veľmi zriedka, ale o to s väčšou nádejou počúvam: "Čo mám robiť? Chcem prestať piť."
Matt Talbot bol akoholikom od trinástich. Rok predtým skončila kariéra žiaka a zamestnal sa. Najprv ako pomocník v obchode s vínom. Tam sa priučil. A keďže ako dvanásťročný zarábal lepšie, ako jeho otec a navyše kradnúť fľaše s vínom bolo tak jednoduché..., v trinástich bola z neho už známa firma. Až na to, že o lukratívne zamestnanie prišiel a robil ako všetci ostatní, v lodenici ako nádenník. Niekedy mal robotu, inokedy nie.
Mal dvadsaťosem, ale vyzeral na päťdesiat. V jeden deň sa mu neušla robota a teda ani nemal ani peniaze. Večer postával pred krčmou a čakal, že ho niektorý z kolegov pozve. Nepozval. To sa nestávalo. Bolo to ponižujúce.
A tak prišiel domov triezvy. To nebývalo zvykom. Mame oznámil, že piť prestane. Potom išiel do kostola a zložil sľub: tri mesiace ani kvapka. Dodržal ho. A hneď si ho aj predĺžil o ďalších šesť mesiacov.
Raz aj vošiel do ešte pred časom obľúbenej krčmy. Peniaze mal. Sadol si. A nikto si ho nevšímal, nikto ho nepozval, nikto ho neobslúžil. Tak zase potichu odišiel domov.
Dnes sa k tomuto írskemu robotníkovi mnohí utiekajú ako k patrónovi alkoholikov.
"Čo teda máme robiť?"
- Mattova matka, ako to dosvedčujú životopisy, to nevzdala, modlila sa za synovo obrátenie a podporovala ho v ňom.
- V ten kľúčový večer ho nikto nepozval. Keď potom, po čase dostal slinu, nikto si ho nevšímal, nikto ho neobslúžil.
- On sám zložil sľub. A bez liekov, bez liečení... zvládol všetky tie strašné absťáky. Vlastne nie sám a nie vlastnými silami. V sile sľubu, ktorý zložil pred Bohom.
Nakoniec by som rád trochu pozmenil otázku. Miesto "Čo teda máme robiť?" sa chcem spýtať: "Čo teda budeš robiť?"
PS: A ešte rozprávka k téme. Veľmi výstižná.
