CR-33 NE B
Pri uvažovaní nad týmito slovami evanjelia dnešnej nedele som si spomenul na scénu z jedného vojnového filmu. Bol to príbeh amerických vojakov v japonskom zajateckom tábore. O čo išlo v tej scéne? Zdanlivo o nepodstatný prestrih: ponad zajatecký tábor preletela skupina lietadiel. Hukot ich motorov vyvolal v zajatcoch víťazoslávny pocit. V dozorcoch a v kolaborujúcich zajatcoch naopak paniku a strach. Koniec vojny sa blížil.
"V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj
jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť..." Čo v tebe vyvoláva zvuk týchto slov? Veľa závisí od toho, či zúfalo potrebuješ oslobodenie. Presnejšie od toho, kde myslíš že si, a kam patríš.
Lebo v tomto svete napokon naozaj existujú len dve strany. A my sa musíme rozhodnúť. Tých, ktorí netušia, kto bude víťaz, pozývam na budúcu nedeľu na slávenie svätej omše. A tých, ktorí tušia, tiež. O týždeň sa zídeme, aby sme oslávili Krista Kráľa.
Aj Daniel v dnešnom prvom čítaní hovorí o tých dňoch definitívnej voľby: „V tom čase povstane Michal, veľké knieža, čo chráni synov tvojho ľudu. Bude to čas úzkosti, aký nebol odvtedy, čo vznikli národy, až po ten čas. V tom čase sa tvoj národ zachráni; každý, koho nájdu zapísaného v knihe." A opäť pohľad hodnotenie tej situácie závisí od toho, kam si sa rozhodol patriť.
Páči sa mi Dávidovo vyznanie z dnešného evanjelia. Ten chlap mal všetko. Z pastiera oviec to dotiahol až na kráľa. Ale pozor, vyskúšal si aj kariéru vodcu vzbúrencov, cudzoložníka, zbabelca, vraha i zvrhnutého kráľa, ktorý musel utekať pred vlastným synom, čo ho chcel pripraviť o trón... A tento chlap hovorí Bohu: "Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud."
Keď Izraeliti obsadili Kannán, Jozue meračským lanom podelil krajinu medzi jednotlivé kmene, rody a rodiny. Každý musel zobrať, čo dostal. Niekomu sa ušla lepšia pôda, inému horšia... A tá pôda sa stala jeho dedičstvom.
Na svadbách mal zase každý hosť svoj vlastný kalich. Ale zabudnite na 200 na vlas rovnakých pohárov, fabriky neexistovali. Niekto mal lepší, iný horší. Niekto väčší, iný menší... Ako sa komu ušlo.
Dávid má ale jasno v tom, čo je dôležité a používa tieto dva obrazy, aby vyslovil to vyznanie: Pane, ty si to, čo mám. Nebudem strácať čas obzeraním sa za iným.
Z Božej perspektívy je voľa jasná. On si ťa vybral dávno pred stvorením sveta a zamiloval si ťa. A ty?
 |
| www.cacina.wordpress.com |
