Ušmudlaní a strapatí...

CR-25 NE B


Pokúsil som sa predstaviť si tú scénu: dvanásť dospelých chlapov, ktorých sa Ježiš pokúša naučiť niečo dôležité. Moc sa nesnažia pochopiť. Miesto toho sa hádajú a handrkujú o hlúposti, napríklad o to, kto z nich je dôležitejší. Nechal ich. No potom sa k tomu vrátil a pýta sa, o čo to diskutovali cestou. Zahanbene mlčia, čo je mimochodom možno prvá rozumná vec, ktorú v ten deň urobili. 
A teraz prichádza na rad to dieťa. Asi štvor-päť ročné, zábavné a milé, ako len také dieťa vie byť. Alebo... moment, sme v prvom storočí, v Kafarnaume, t.j. v zapadnutej rybárskej dedine, neprávom používajúcej titul mesto, v prízemnom rybárskom domčeku o dvoch miestnostiach, v ktorom sa okrem domácich (veeeľmi početná rodina) tlačí ešte trinásť dospelých chlapov, upotených z cesty. Tých detí je tam asi podstatne viac. A keďže chudobní rodičia nemajú v dome ani jediný tablet, ani žiadny hladkací telefón (účinné nástroje utlmovania neprimeranej detskej aktivity), asi tam bude živo. 
Jedno z tých detí, tipujem, že najušmudlanejšie, najusoplenejšie, strapaté, a možno aj protivné a uvrešťané, ako deti v prvom storočí vedeli byť..., Ježiš postaví medzi svojich apoštolov. Ako zrkadlo. A hovorí: "Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal."

Predstavujem si, ako to mohlo pokračovať. Peter sa pozrel na toho malého škrekľúňa a zahanbil sa. Jednak preto, že to bol jeho vlastný syn, ale hlavne preto, že v tom malom sebcovi spoznal seba. Ján sa možno našiel v tej ufňukanosti a Judáš v hrabivosti...
Ježiš im tento raz nehovorí: "Buďte ako deti..." Hovorí im, aby prijímali druhých s láskou, ako prijímame aj ufňukané a usoplené deťúrence. Nie preto, že sú rozmaznané a rozpišťané. Ale preto, že sú naše.

"Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje?" pýta sa Jakub v druhom čítaní. No áno, niekedy za to môžu tí bezbožní z dnešného prvého čítania, ktorí si povedali: Hejtujme spravodlivého, lebo nás diskriminuje. Je netolerantný voči nášmu správaniu, "vyčíta nám prestupovanie zákona, žaluje, že sme zradili svoju výchovu..."
Ale úprimne, my si väčšinou vystačíme aj sami. Jakub to pomenúva celkom otvorene: "Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte a závidíte, a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete..."

Naozaj to inak nejde? Niektorí hovoria, že u uvrešťaného, usopleného dieťaťa dosiahneš viac, keď ho objímeš a trpezlivo počkáš, kým ho to prejde. Až potom mu s láskou vyčistíš nos a ak treba, aj žalúdok. Bez kriku a bez nadávok. Možno by to fungovalo aj na dospelých. Na manželky a manželov. Na neprispôsobivých susedov. Kolegyne v práci, tu ale pozor na to objímanie :-)

Ježiš vzal dieťa, postavil ho medzi apoštolov, objal ho a povedal im: "Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal." Mohol samozrejme postaviť do stredu momentálne najprotivnejšieho zo svojich učeníkov a povedať niečo v duchu: Kto prijme niekoho takéhoto v mojom mene, mňa prijíma. Ale takto bolo jednoznačne taktnejšie.

Učme sa od Ježiša.

https://neoprimitive.wordpress.com/2015/09/19/dedication-homily-9-20-2015