Ušmudlaní a strapatí...

CR-25 NE B


Pokúsil som sa predstaviť si tú situáciu: dvanásť dospelých chlapov, ktorých sa Ježiš snažil naučiť niečo dôležité a oni sa miesto toho handrkovali o sprostosti, presnejšie o to, kto z nich je dôležitejší. Nechal ich. Ale teraz sa k tomu vrátil a pýta sa, o čo to diskutovali cestou. Zahanbene mlčia, čo je zrejme prvá múdra vec, ktorú v ten deň urobili.
A teraz prichádza na rad to dieťa. Asi štvor-päť ročné, zábavné a milé ako len také dieťa vie byť. Alebo... moment, sme v prvom storočí; v Kafarnaume, t.j. v zapadnutej rybárskej dedine neprávom používajúcej titul mesto; v prízemnom rybárskom domčeku o dvoch miestnostiach, v ktorom sa okrem domácich (veeeľmi početná rodina) tlačí ešte trinásť dospelých chlapov, upotených z cesty. Tých detí je tam asi podstatne viac. A keďže chudobní rodičia nemajú v dome ani jediný tablet hladkací telefón (účinné nástroje utlmovania neprimeranej detskej aktivity), asi tam bolo živo. 
Jedno z tých detí, ušmudlané, usoplené, strapaté, a možno aj protivné a uvrešťané, ako deti v prvom storočí vedeli byť..., Ježiš postaví medzi svojich apoštolov. Ako zrkadlo. A hovorí: "Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal."

Predstavujem si, ako to mohlo pokračovať. Peter sa pozrel na toho malého škrekľúňa. A zahanbil sa. Jednak preto, že to bol jeho vlastný syn, ale hlavne preto, že v tom malom sebcovi spoznal seba. Ján sa možno našiel v tej ufňukanosti a Judáš v hrabivosti... A tak by sme mohli pokračovať.
Ježiš im tento raz nehovorí: "Buďte ako deti..." Hovorí im, aby prijímali druhých s láskou, ako prijímame ufňukané a usoplené deti. Nie preto, že sú rozmaznané alebo rozpišťané. Ale preto, že sú naše.

"Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje?" pýta sa Jakub v druhom čítaní. No áno, niekedy za to môžu bezbožní z dnešného prvého čítania, ktorí si povedali: "Číhajme na spravodlivého, lebo nám je na ťarchu. Stavia sa proti nášmu správaniu, vyčíta nám prestupovanie zákona, žaluje, že sme zradili svoju výchovu..." Občas dokonca pracujú pre verejno "právnu" televíziu.
Ale úprimne, my si väčšinou vystačíme aj sami. Nakoniec, Jakub si nedáva servítku pred ústa a pomenúva to celkom otvorene. Hovorí: "Žiadostiví ste, a nemáte. Vraždíte a závidíte, a nemôžete nič dosiahnuť. Hádate sa a bojujete..."   

Naozaj to inak nejde? Niektorí hovoria, že u uvrešťaného usopleného decka dosiahneš viac, keď ho objímeš a trpezlivo počkáš, kým ho to prejde. Až potom mu s láskou vyčistíš nos a ak treba aj žalúdok. Bez kriku a nadávok. 
Možno by to fungovalo aj na dospelých. Na manželky a manželov. Na neprispôsobivých susedov. Kolegyne v práci. Len pozor na to objímanie :-)

Ježiš vzal dieťa, postavil ho medzi apoštolov, objal ho a povedal im: "Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal." Mohol samozrejme postaviť do stredu momentálne najprotivnejšieho zo svojich učeníkov a povedať niečo v duchu: Kto prijme niekoho takéhoto v mojom mene, mňa prijíma. Ale toto bolo jednoznačne citlivejšie.

Učme sa od Ježiša.

https://neoprimitive.wordpress.com/2015/09/19/dedication-homily-9-20-2015