Hluchonemí...

www.denews.pl

CR-23 NE B

Raz som sa s deťmi rozprával o príbehu, ktorý počúvame v evanjeliu dnešnej nedele. Deti majú niekedy skvelé postrehy. Uvažovali sme nad tým hluchonemým človekom. Asi sa už narodil bez schopnosti počuť a rozprávať. A nikdy nepočul mnohé z toho, čo je pre nás samozrejmosťou.

Deti samé prišli na to, že ten človek nikdy nepočul svoje meno. Nemohol ani rozumieť, čo to vôbec meno je a na čo je také slovo dobré. Keď bol maličký, nikdy nepočul upokojujúci hlas svojej mamy, ani slová povzbudenia od otca. Nikdy od nikoho nepočul to strašne dôležité: mám ťa rád, mám ťa rada. Ani odpúšťam ti alebo prosím, prepáč. Iste, nepočul ale videl. A potom veľa sa dá predsa povedať gestami, dotykom, objatím... Ale to nestačí. Potrebujeme počuť. Pri uvažovaní nad tým človekom mi prišli na um veľmi konkrétni ľudia, ktorí majú síce sluch v poriadku, ale napriek tomu sa im deje niečo podobné.
Poznám človeka, ktorý len zriedka počuje svoje meno, vyslovené s láskou a záujmom. Nie že by ho ľudia neoslovovali. Oslovujú. Až príliš často. Vždy, keď niečo potrebujú. Inak pre nich neexistuje.
Medzi nami žijú bratia a sestry, ktorí nemali šťastie na rodičov. Nie že by ich ich rodičia nemali radi. Ale nevedeli im byť rodičmi v niektorých kľúčových situáciách alebo oblastiach, keď tak veľmi potrebovali slová povzbudenia alebo upokojenia. Dodnes ich potrebujú. Ako my všetci.
Koľkí ľudia okolo nás žijú v skutočnej biede slova, pretože slová ako máme ťa radi, prepáč, alebo odpúšťam ti... predstavujú luxus, ktorého sa im zväčša nedostáva.

Ten človek z príbehu zrejme nerozprával len preto, že od narodenia nepočul. Nepočul a preto sa nedokázal naučiť rozprávať. Nikdy sa nikomu nepredstavil svojim menom, teda nikdy s nikým nezdieľal svoju identitu. Nikto nikdy od neho nepočul slová uistenia, povzbudenia, odpustenia či ľútosti. Nikomu nemohol povedať, že ho má rád. A aj tu platí, že gestá a znaky veľmi často nestačia.
Ľudí, ktorí žijú akoby len pre seba a v skutočnosti s druhými nič nezdieľajú, od ktorých sa nedočkáte uistenia, povzbudenia, odpustenia či podpory... tých dokážeme medzi nami identifikovať pomerne ľahko.

Ale obyčajne nám ani nenapadne, že patria zároveň do obidvoch skupín, sú akoby hluchonemí, presnejšie nehovoria, lebo nepočujú. Neviem, či ste to v tom rozprávaní zaregistrovali, ale ten človek začal rozprávať hneď po tom, čo prvý raz v živote počul. Začul Ježišove effeta (otvor sa), jeho jazyk sa rozmotal a správne rozprával. Nie len tak, hocijako. Rozprával správne.

Zázrak, opísaný v príbehu, sa udial vďaka pár ľuďom, ktorí priviedli k Ježišovi hluchonemého a prosili ho, aby naňho vložil ruku. Vďaka ľuďom, ktorí sa ho ujali. Možno sa ich bál, možno sa dokonca bránil, keď ho chceli odviesť. Veď im nerozumel. Nevedel, čo chcú. Veď on ani nevedel, čo to znamená počuť a rozprávať. Nevedel, že je chorý... Ale oni to ustáli a priviedli ho k Ježišovi.

Hluchonemí v tom sociálnom a duchovnom zmysle sú pre nás výzvou. Od koho, ak nie od kresťanov, majú počuť a cítiť, že sú milovaní a chcení. Kto, ak nie my kresťania, má, napriek všetkému odmietaniu a nepochopeniu, hľadať spôsob, ako ich s láskou priviesť ku Kristovi?

TIP: Identifikuj hluchonemého vo svojom okolí. Spriateľ sa s ním. Uč ho počúvať. Priveď ho ku Kristovi.

PS: Malo by nám to ísť celkom ľahko. Koniec koncov, ak sme úprimní, sami v sebe objavujeme nemálo hluchého a nemého. Sami potrebujeme, aby Ježiš pozdvihol oči k nebu, vzdychol a povedal nám: „Effeta,“ čo znamená: „Otvor sa!“