CR-25 NE B - Poďakovanie za úrodu
Krátko po svojom zvolení povedal pápež František v jednom príhovore k rodinám: "Aby mohla rodina prospievať, musí nutne používať tri slová...: prosím, ďakujem a prepáč. Tri kľúčové slová!" V tej chvíli mi to pripadalo také "nepápežské", ako niečo, čo sa hodí na detskú omšu, ale nie pre dospelých. Pre nás dospelých je predsa samozrejmé, že prosíme, ďakujeme a že používame slovo prepáč. Aj minule mi nejaká ceduľa pri jednej železničnej stanici ďakovala, že neparkujem na mieste, vyhradenom pre zamestnancov a iná ma zasa prosila, aby som použil podchod. A keď som zase raz trčal v nekonečnej kolóne, všimol som si aj nápis "Prepáčte, musíme to opraviť." Stále viac ma ale vyrušuje podozrenie, že ide o iné prosím, ďakujem a prepáč.
Jakub sa v dnešnom druhom čítaní pýta: "Odkiaľ sú medzi vami boje a odkiaľ rozbroje?" A o kúsok ďalej: "Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti."
Niečo na tom bude. Nie že by sme prosím, ďakujem a prepáč nepoužívali. Používame ich. Ale všelijako poohýbané. Napríklad: "Daj mi už prosím pokoj, prepáč, že dýcham..."
Dnes ďakujeme za úrodu. Máme za čo. Máme peknú výzdobu, sprievodný program, výstavu ovocia a zeleniny... Samé skvelé veci. Ale ďakujeme za úrodu?
Nie je to tak dávno, keď boli ľudia na dedine absolútne závislí od toho, aká je úroda. Všetci. Každý tŕpol, keď bolo zlé počasie a každý si vydýchol, keď všetko išlo ako malo. Vedeli, že to, ako a či prežijú ďalšiu zimu, závisí od ich mozoľov i od Božieho požehnania. Vedeli, že si nevystačia sami s vlastnými silami, motykami, pluhmi a kosami. A na druhej strane vedeli aj to, že nemôžu celý rok sedieť so založenými rukami, lebo Boh rozmožuje a zveľaďuje dielo ľudských rúk. No ak sú prázdne, nie je čo požehnať.
A keď bola najdôležitejšia časť úrody bezpečne pozberaná, vybrali to najlepšie čo mali a priniesli to ako svoju obetu. Ako poďakovanie. Vedeli, že to čo držia v rukách vzniklo spolupôsobením ich námahy, potu, mozoľov... a Božej moci.
Dary, ktoré priniesli, tvorili 10%, desatinu, preto sa im hovorilo desiatok. Myslím, že tých desať percent, čo dali Bohu, malo predstavovať to, čím k novej úrode prispeli sami. Tých deväťdesiat percent, ktoré si nechali, predstavovalo to, čo do spoločného vložil Boh.
My dnes akoby sme Boha nepotrebovali. Iste, aj dnes úroda závisí v deväťdesiatich percentách závisí od toho, čo človek ovplyvniť nedokáže, predovšetkým od počasia. Ale ak sa neurodí tu, urodí sa v Španielsku alebo Argentíne. A keď nie tam, tak na Ukrajine alebo kdekoľvek inde... Napokon je to bez mozoľov a boľavého chrbta. A bez vďačnosti Bohu, ktorý dáva vzrast tomu, čo ľudia zasiali aj v Španielsku alebo na Ukrajine.
Môžeme mať malú milú slávnosť. S výzdobou, krojmi, výstavou, sprievodným programom. A bude to všetko fajn. Alebo môžeme týmto všetkým, výzdobou, krojmi, výstavou i programom ďakovať Bohu za jeho 90 a viac percent, ktoré zadarmo a nezištne pripája ku každej našej práci.
Je jedno, či pracuješ na poli, vo fabrike, na stavbe alebo si učiteľka. Skús sa pozerať na svoju výplatu optikou 90+10, kde 90 percent tvorí Božie požehnanie a desať to, čo je výsledkom tvojich síl. Osláv Boha za to, čo ti dáva. Máš za čo ďakovať.
