Helena

CR-15 NE B

Keď idem autom na dlhšie cesty niekam, kde to nepoznám, zvyčajne si nechám poradiť od navigácie. Tá moja je perfektná. Volá sa Helena. Teda nie priamo navigácia, ale ten hlas, čo z tej skrinky hovorí "Zabočte vľavo..." sa volá Helena. Veľa toho nenarozpráva, čo je ideálne pre chlapa, čo sa neoženil a nedisponuje patričnými skúsenosťami v komunikácii so ženou v aute. Zadám cieľ, ona mi dá na výber dve - tri najlepšie trasy a už sa ide. Ja viem kam chcem ísť a ona ma len pred križovatkou upozorní: "Zabočte vpravo, držte sa vľavo..."
Robí to podobne ako Boh. Aj pri ňom to začína zadaním cieľa. Chceš mu patriť? Chceš ho milovať? Chceš naplniť zmysel svojho života? Chceš žiť najlepšiu verziu svojho ja? Alebo ešte inak: chceš byť svätý? Spasený? Tak mu to povedz. Zadaj cieľ.
On vypočíta najlepšiu trasu. Tú tvoju, jedinečnú, ktorá vychádza z tvojej situácie. To preto, že nechce, aby si bol niekým iným. Chce, aby si bol sebou, najlepšou možnou verziou svojho ja. Stačí ti ho počúvať a sledovať cestu.
Veľa nerozpráva, len ak treba. Ak vidí, že nasledujúca križovatka by ťa mohla zmiasť, povie: "Pokračuj rovno." Povie to napríklad cez tie známe nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš, nebudeš krivo svedčiť, žiadostivo túžiť... Jednoducho pokračuj rovno, neodbočuj.
Inokedy odbočiť treba, aby si sa dostal bližšie k Bohu alebo k blížnemu. A vtedy hovorí: miluj blížneho ako seba samého, cti autority, zasväť sviatočný deň, správaj sa s úctou k tomu, čo je posvätné...  

Občas si, navigácia nenavigácia, urobím po svojom. Prehliadnem, nestihnem, zabudnem, nechcem... a ocitnem sa mimo trasy. Tá moja je perfektná, nestrhne volant, nenadáva mi, nekričí a nežiada, aby som zastavil, že chce vystúpiť. Chvíľu sa ma jemne pokúša presvedčiť, aby som sa vrátil. Dáva mi tipy ako: "Ak je to možné, otočte sa."  No keď si tvrdohlavo idem ďalej, nepovie nič, len vypočíta novú trasu. Síce dlhšiu alebo komplikovanejšiu (mám, čo som chcel), ale tomu istému cieľu. Ona sa proste nevzdá, kým ma nedovedie tam, kam sa ja chcem dostať.
Boh neustále prepočítava tvoju životnú trasu. Má s tebou zámer, chce, aby si bol šťastný. Jasné že každým tvrdohlavým ignorovaním jeho vedenia si cestu komplikujeme. Minulý týždeň sme počúvali o tom, ako Boh poslal Ezechiela, aj keď vedel, že ľud proroka odmietne. Dnes čítame o tom, ako z Izraela vypoklonkovali proroka Amosa. Minulú nedeľu sme pri omši počúvali, ako Ježiša odmietali v jeho rodisku. A on dnes posiela namiesto seba dvanástich misionárov... Prepočítava. Chce každého priviesť k cieľu.

Navigácia sa dá ignorovať, stlmiť, vypnúť... Podobne dokážeme ignorovať a prehliadať Božie pozvania. Oboje je zvyčajne na škodu. To, o čom sme počúvali v prvom čítaní, je strašné: kňaz živého Boha vyhodil Božieho proroka. Nehovorí, že je Amos falošný prorok. Človeka, ktorý bol obvinený z falošného prorokovania, museli zbičovať a ak neprestal, rovno ukameňovať. Taký bol zákon. Ale Amaziáš, kňaz v Beteli, zrejme nepochybuje o pravosti Amosových slov a poslania. Oni ho proste nechcú počúvať. Nechcú počúvať Boha, ktorého si predtým vyvolili.

Už asi rok ma moja navigácia vždy pri zapnutí upozorňovala, že mapa nie je aktuálna, cesty sa menia a môže mi to skomplikovať život. Zvyčajne to nie je problém, ak človek jazdí podľa starých máp, väčšinou cesty pribúdajú. Ale predsa... zo dva krát som absolvoval 50 kilometrovú obchádzku kvôli nejakej uzatvorenej ceste. A tak som pred pár dňami investoval nejaké to euro do novej mapy...
Aj niektoré cesty k naplneniu zmyslu našich životov sa menia. To preto, že sa mení svet v ktorom žijeme. Tvoja viera aj jej prežívanie musí byť v mnohom iné v pätnástich, tridsiatich, v päťdesiatke či v sedemdesiatke. Iná je cesta slobodných, iná mladých rodičov a iná starých rodičov. Keď ťa Boh pozýva k niečomu novému, neodmietaj to len preto, že ťa to bude niečo stáť...

Celé to začína zadaním cieľa. Aký je tvoj cieľ? Povedz dnes o ňom Bohu.